Me, myself and... Potter?

34. kapitola

''Prepáč, ale neviem kto si'' zavrtel hlavou, keď ma uvidel.

''To nevadí'' usmiala som sa.

''Bola si tu aj ty?'' nadvihol obočie. 

''Kedy?'' nechápavo som sa pousmiala. 

''Dnes po zápase'' povedal a povrtel sa na posteli. 

''Našiel si ma medzi nimi?'' uškrnula som sa. 

''Dnes tu bolo veľa ľudí'' pousmial sa.

''To bola tvoja rodina'' zasmiala som sa potichu.

''Aj ty si?'' nadvihol obočie.

''Nie.. a dúfam, že ani nebudem'' pokrútila som hlavou na čo on reagoval zamysleným pohľadom.

''Prečo nie?''

''Nemali sme sa moc v láske'' pokrčila som ramenami a usadila som sa na posteľ vedľa neho.

''Ja teba alebo ty mňa?''

''Bolo to také obojstranné'' zatriasla som rukou s jemným úškrnom.

''Neverím'' zasmial sa. 

''Prečo mi neveríš?'' nadvihla som nechápavo ľavé obočie.

''Neverím, že som nemal v láske pekné dievča'' flirtovne sa usmial.

Potter, tak ty stratíš pamäť, ale budeš baliť dievčatá. Typický Potter. Ako keby sa nič nezmenilo.

''Nie som pekná'' zavrtela som hlavou a sklopila zrak.

''Mne sa páčiš'' žmurkol na mňa a ja som sa zasmiala.

''Veď ma ani nevidíš'' uchechtla som sa, keď som pomyslela na to, že sedím v tme a ledva mi je možno vidieť do tváre.

''Ale počujem ťa, taký jemný hlas majú prevažne pekné dievčatá''

''Tak nemám pekný hlas potom.'' pokrčila som ramenami.

''Prečo mi stále klameš?'' provokačne sa usmial.

''Neklamem'' zdvihla som bradu a on sa na mňa smelo pozrel.

''Klameš'' usmial sa ''vravíš, že nie si pekná, že nemáš pekný hlas, ale opak je pravdou'' dopovedal a ja som si povzdychla.

''Budem musieť ísť. Len som ťa chcela pozrieť'' zodvihla som sa a on ma chytil za ruku.

Zrakom som prešla po ruke, cez hruď až k jeho očiam. Bola som si istá, že on mne do tváre nevidel, ale ja jemu áno.

''Nechcem, aby si odišla. Prosím, ostaň'' prosebne na mňa pozrel.

''Vrátim sa, čoskoro'' prisľúbila som mu a odišla som.

''Sľubuješ?'' opýtal sa a ja som začula kroky, ktoré boli určite madam Pomfreyovej. 

''Zastavím sa. Ale teraz už vážne musím ísť'' povedala som mu a snažila som sa čo najrýchlejšie utiecť. 

Schovala som sa za dvere do nemocničného krídla, pretože som vedela, že ak by som utekala, tak by madam Pomfreyová spozornela. Keď už som si bola istá, že madam Pomfreyová prešla, tak som sa vydala naspäť do klubovne. Vydarilo by sa mi to, keby som na schodoch nenatrafila na Filchovu mačku. Prečo vždy zabudnem, že tu je aj ona? Stála oproti mne, sledovala ma svojimi očami a na jej výraze tváre bolo poznať, že čo nevidieť začne hlasno mňaukať.

"Prosím, hlavne len nezačni..." zohla som sa k nej a ona začala mňaukať, ako nejaký alarm.

''Do riti'' zakliala som potichu.