Jedného dňa som sa ho spýtala "Miluješ ma ešte?", pozrel sa na mňa a odpovedal "možno". Vtej chvíli som pocítila ukrutnú bolesť v srdci. A tak som mu povedala "Vieš o tom, že keď človek povie možno tak pochybuje o láske?" Nevedel čo mi má odpovedať. Ja som sa zvrtla a išla som preč. V ten deň som ľutovala, že som ho vôbec stretla, že som mu verila všetky tie jeho sladké rečičky, no napiek tomu som ho milovala. Prešiel mesiac a ja som sa stále nevedela vyrovnať s tým, že už sme pre seba len cudzí ľudia so spoločnými spomienkami. Bol večer a ja som si zas pozerala fotky s Benom, keď v tom mi zacinkal mobil. Povedala som si, že kto ma zas otravuje a ďalej som si pozerala fotky, asi po 5 minútach mi začal zvoniť telefón, zobrazilo sa mi iba číslo. Nevedela som kto to je, no zodvihla som. "Haló, kto volá?" "Ahoj to som ja Ben, celý mesiac som rozmýšlal nad tebou, chýbaš mi, prepáč mi. Mohla by si ísť pted tvoj dom?" A tak som sa zodvihla a išla sa pozreť, či náhodou niekto nestojí pre domom. Myslela som si, že si zo mňa robí len srandu, no stál tam, s veľkou kyticou ruží. Vybehla som za ním a objala ho. V tú chvílu som nechcela počuť nič. Chcela som byť iba v jeho náručí.
