Vlci, ktorí vyjú šepky.

Prológ

Sedela som za stolom a nervózne hľadela na mamu oproti mne. Vlnité hnedé pramene vlasov, ktoré sa jej uvoľnili z nedbanlivého drdola, jej padali do tváre kým sa skláňala nad súhrnom účtov za uplynulý mesiac. Vyzerala ustarostene ale ešte vždy nežne a odhodlane.

„Mami?" vytisla som zo seba po dlhom váhaní. Odpovedala krátkym hm? stále hlboko ponorená do finančného stavu našej domácnosti.

Pozrela som sa ponad jej plece na pekného hnedovlasého šesťročného chlapčeka, ktorý so šťastným úsmevom rátal lupene slnečníc položených na botníku pod zrkadlom. Jimmy rád počítal pekné veci. Veľmi rád.

„Chcela by som načas odísť k Geraldovi," povedala som konečne. Ruky sa mi potili a žalúdok zvieral.

Zaskočene zdvihla hlavu a pozrela na mňa cez okuliare s tenkým červeným rámom.

„Prečo?" spýtala sa a očami behala po každej kontúre mojej tváre.

Sklonila som hlavu a tmavé vlasy mi nachvíľu zastreli výhľad. Vystrela som sa a vážne na ňu pozrela.

„Myslím, že by bolo lepšie, ak by som načas žila s ním. Pomohlo by mu to," hlas sa mi mierne zlomil, nahlas som preglgla, „nám obom."

Stiahlo mi hrdlo, keď sa jej v očiach mihla ľútosť. Hľadela na mňa dlho a tak uprene, že som sa musela premáhať, aby som neuhla pohľadom. Nebolo správne ju opustiť.

Vedela, že ak teraz odídem, už sa nevrátim. Nikdy.

V tej chvíli som si to však neuvedomila. Ako by som aj mohla, o živote som nevedela nič a už vôbec nie o tom, ako veľmi sa môže v priebehu niekoľkých týždňov zmeniť.

„Zajtra ti kúpim lístok na vlak," povedala celkom pokojne a sklonila hlavu späť k účtom.

Viac sme sa o tom nebavili.