lucky? //lucky blue smith

five

Slovami by sa nedal popísať Luckyho pocit, keď uvidel Angelu ako tam leží. Ako by videl všetko na čom mu kedy záležalo vyhodené ako pokrčený, použitý papier.
    A hlavne keď si predstaví, čo sa asi dialo. Rýchlo jej pomôže zodvihnúť sa zo zeme. O chvíľu už Angela (alebo čo sa stále za Angelu považovať dá) stála oproti nemu a on na ňu nemo pozeral, neschopný vydať zo seba jediné slovo.
Angela sklonila hlavu k zemi a taktiež mlčky sledovala jej prsty na nohách. Boli pomaly fialové a nemohla sa na nich pozerať, no bolo to menej boľavé ako pozrieť sa do Luckyho očí.
Po tvári sa jej spustia slzy. Nevedela čo robila ale aj tak toho ľutovala.
 
Lucky jej hodil okolo jej ramien jeho kabát a ona sa nezmohla na nič viac ako zašepkať tiché:,,Ďakujem"

           

Možno že by jej to malo byť jasné, ale nevedela či ju zohrieval krb Luckyho rodiny alebo vedomie, že konečne niekde nie je sama.
Mala na sebe nejaké tepláky a Luckyho starú mikinu s nápisom:"STOP". Nosil ju v 15, pretože mu pripadala byť moderná, ale teraz je to jednoducho už len zachovaný kúsok. Vlastne keď tú mikinu teraz má Angela, nemá "STOP" ale "SOP".

,,Ja..," začala možno až príliš jednoducho ,,veľmi ti ďakujem." prehrabla si vlasy.

,,Nie je za čo," odsekol Lucky. Možno tie slová nevyzneli pekne, ale on sa ich veľmi snažil vysloviť jemne.

A potom bolo asi päť minútové ticho. Luckyho mama v jej izbe niečo upratovala aby ho zbytočne nerušila a zbytok rodiny riešil svoje vlastne problémy. Lucky sledoval stenu oproti nemu ako by bola niečim zaujímavá, ale vôbec tomu tak nebolo. Bola to len.. obyčajná stena.
Potom mu to nedalo a pozrel sa na Angelu,ktorá opatrne usrkávala z čaju.

,,A... čo si tam robila?" venoval jej pýtavý pohľad, ale snažil sa tváriť že je natoľko nad vecou, že ho neraní to čo môže vysloviť.

,,Neviem," šepla.

,,Prosím?" spýtal sa Lucky ale počul dosť zrozumiteľne.

,,Neviem," zopakovala hlasnejšie a zmätene sa na neho pozrela.

,,Ja som rozumel. Len nerozumiem tomu, ako to nemôžeš vedieť," povedal úprimne. Aj keď možno niekedy vypil viac než mal, zistil si čo robil.
A naviac, Angela určite nemohla piť alkohol. Alebo..?

,,Jednoducho si na to nespomínam, Lucky. Nechajme to byť." pokúsila sa uzavrieť konverzáciu.

,,Nie. Povedz mi to." pokúšal sa to zistiť.

,,Povedala som, aby si to nechal byť." zopakovala a naozaj dúfala, že už to Lucky nebude mať potrebu vedieť.

,,Hmm..;" zahryzol si do vnútornej strany líca a sledoval jej každý pohyb.

,,Ako myslíš." doplnil sa a postavil. Vzal si z vešiaku svoj kabát a vyšiel z bytu, a len on sám mohol vedieť, kam jeho kroky smerujú.

,,Mladý pán, nemôžeme Vám len tak povedať, za akých podmienok Angela odišla." žena za recepciou si stále stála na svojom.

,,Ale ja.. som jej blízky," vlastne to bolo tak nevinne obalené klamstvo ,,môžem to vedieť. Viete.. Angela sa stratila a my pot-" znova obaľoval ďalšie klamstvo, keď ho prerušila.

,,Stratila?!" vykríkla.

,,No.. hej," nepatrne prikývol. Veď sa aj stratila. Predtým než ju našiel. 

,,Pozrite sa.. môžem Vám to povedať, ale nikto sa to nesmie dozvedieť,.." nasucho prehltne ,,Angela odišla v sprievode doktora McJunesa."  povedala.

,,A kde toho doktora nájdem?"

,,Ehm,.. myslím, že je v jeho ordinácii," prostoducho odvetila, ,,keď pôjdete rovno, uvidíte množstvo dverí. Sú to druhé dvere na ľavo." objasní.                                                                                                                                    Lucky sa na ňu vďačne usmeje a kráča smerom, ktorým mu kázala. Hryzie ho svedomie, za to že ju klamal, aj keď, je to vlastne pravda. Z polovice. Keby ho tak strašne nehnevalo to, čo sa stalo s Angelou, nikdy by to nerobil.

Postaví sa pred jeho dvere. Skúsi kľučku,. Keď zistí že je zamknuté, jemne zaklope na dvere, ruky si dá do vreciek a čaká kým otvorí. 

,,Dobrý deň.. mrzí ma to, ale momentálne mám pauzu." pozrie na neho. Stuhne mu krv v žilách, pretože si na Luckyho veľmi dobre spomína, keďže za Angelou chodil na návštevy.

,,Viete, že mňa vôbec nezaujíma, že vy máte pauzu?" vstúpi mu do ordinácie, a naozaj ho vôbec nezaujíma, ako na to bude reagovať. Môže ho vyhodiť dverami, no on sa vráti oknom - ako otravný hmyz.

,,Ale takto to predsa nefunguje," zašomre si popod nos, a potom sa oprie o stôl, ktorý je mu najbližšie. Vie, čo sa bude diať. Vie, že mu bude vyčítať, že Angelu tam nechal ležať, v mrazi, len v spodnom prádle. No on s ňou jednoducho mal plány, a keď sa mu vyplnili, viac ju nepotreboval. Na čo by mu bola? Má manželku a deti. Nechcel si s ňou ničiť život, nechcel dovoliť aby ich niekto spolu videl. Preto ju jednoducho vyhodil v meste.

Vlastne celkom dúfa v to, že nevie, čo je s Angelou a že ju nenašiel.

,,Vážne? A ako to funguje? Tak že si vezmete mladé pacientky so sebou, využijete ich a potom vyhodíte?" zvedavo nadvihne obočie. McJunes zmeravie. Presne sa trafil.

,,To ti povedala Angela?" začne mu tykať. Predsa len, už mu to môže byť jedno.

,,Nie. Toto bola moja konšpiračná teória, kým ste ju nepotvrdili." jemne na neho mrkne. Síce sa Lucky hnevá, no stále nestráca to dobrú výchovu, ktorú mu jeho mama dala.

,,Hmmm.."  viac k tomu nemal čo povedať.

,,Tak čo? Čo teraz?" spýta sa ho Lucky. Jeho modré oči stále hypnotizujú jeho zarazenú tvár.

,,To.. to ona to chcela. Sama mi to navrhla a ja.." v tej chvíli zmĺkol. Lucky mu jednoducho vrazil.