lucky? //lucky blue smith

two

Na povrch New Yorku, mesta v ktorom ťažko nájsť rodinný dom dopadla biela perinka. Lucky ju mlčky sledoval z okna autobusu, keďže v ňom pre snehovú kalamitu zostal zaseknutý. Okolo neho bolo až príliš spotených ľudí, čož mu príliš nelichotilo.

Ale vedel, prečo to robil. Jednou rukou si jemne podoprel hlavu a v druhej stískal album spoločných fotiek ktoré niesol pre Angelu s nádejou, že jej to pomôže spomenúť si. Je to celkom naívne vzhľadom k jej diagnóze, ale on sa jej nechce vzdať.

Nikdy by sa jej nevzdal a nedá si pokoj, až pokým sám nepríde na to, že to nemá zmysel. (a to on v pláne nemá..)

Autobus sa po dlhej dobe pohol, a  zvuk pohybujúcich pneumatík znamenal pre dosť ľudí úľavu.
  Nešiel príliš dlhú chvíľu, pretože sa zastavil na zástavke. Nastúpila žena so 6 deťmi, a jediné miesto široko ďaleko bolo práve vedľa Luckyho. Prezrel si ich a potom sa s podvihnutým obočím zahladel na sedadlo. Jedna žena. Šesť detí. Jedno miesto. Jej rozhodnutie bolo prekvapivé keďže si dve deti položila na kolená, jedno za krk a ďalšie tri menšie usadila v taške od nákupu.
 
Lucky na to radšej nereagoval a bez žiadnej mimiky sa otočil smerom k oknu. Ale ona po chvíli prehovorila; ,,Kamže mladý muž?"

,, Do nemocnice.." zamrmlal.
,,Mne tvoje oči boli hneď podozrivé.. a aj celkom pochudnutý si..."

Zasmial by sa, ale radšej to nechal tak a odpovedal jedinou vetou;,, pani, ale ja ten chorý nie som..."

||||||||||||||||||||||||

Na izbe už sedel pár minút, bolo mu nevysvetliteľné prečo sa ešte neprebudila, keď spala tak dlhú dobu. Počítal, koľko pichancov má na každej ruke. Odpoveď je sedem. Sedem na každej, a dve zapichnuté infúzky. Bolelo ho to rovnako, ako keby na jej mieste ležal on. Možno, že by si aj prial aby tam bol on, nechcel, aby trpela. Trpela už dosť a chcel ju ochrániť, ale nevyšlo mu to.

'Užíval' si ďalších pár minút ticha, a potom jej oči zaklepkali, a tie dvere do jej duše sa otvorili. Nebolo v nich nič iné ako v predchodzích dňoch. Bola zmätená a sama. Akonáhle zaregistrovala jeho prítomnosť, prisadol si späť. Do široka sa usmiala.

,,ahoj.." pozdravila ho, a on jej prikývol na pozdrav.

,,Dnes.. som ti niečo priniesol." priznal sa a nevinne sa usmial.

,,A čo také?"  zvedavo sa spýtala a nadvihla obočie.

Kiežby sme mohli pokračovať tam, kde sme skončili. Bol som už tak blízko. Pomyslel si keď sledoval jej narúžovelé pery.

,,nie je to nič drahé, a neďá sa to ani zjesť, ale má to svoju hodnotu.. prikývol keď v rukách stískal fotky.

Keďže si dokázal ukradnúť kusok miesta na jej posteli, mohol jej spokojne ukazovať fotky.

,,na tejto fotke si ty, keď som ťa prvy raz videl.." vysvetľoval. Po nejakom čase prišiel k poslednym fotkam.

,,tak, a čo táto? Čo sa na ndj dialo?"
,,Tu sme boli na jazde kočom.. odpovedal s úsmevom na tvári, bol to krásny deň.

,,a tu?" Spýtala sa a ukazala na poslednu fotku.

,,tu?.. tak tu sme sa skoro pobozkali..."