Dcéra drozda

10. Naprieč svetom

,,Nie. Ed nemôže byť zradca." vyhlásil pevne Delta, bez najmenších pochybností.

,,Len hovorím čo som-"

,,Tak si to asi zle pochopila. Jednoducho neverím tomu, že Ed..." chytil sa za hlavu. Rovnako ako on, ani ja som neverila tomu, že by Ed, môj strýko, zradil. Ale... Ach áno, bolo tu to ale. Thýzy neklamú.

,,Čo teraz?" ticho som sa opýtala Deltu, ktorý sa na mňa pozrel tmavými očami a pery pevne stisol do prísnej čiary.

,,Portál je zničený. Nájdeme ten chránený, vrátime sa do organizácie a budeme ostatných informovať o druhom skrytom portáli. Ak je to, samozrejme, pravda. Čo sa Eda týka..." zauvažoval, ,,Ak je pravda aj to... Úprimne vôbec neviem."

,,Fajn." prikývla som. ,,Ehm... Delta? Ešte tu je niečo..." striaslo ma pri predstave na obrovského ónyxového tvora. ,,Posledný obraz... Bol tam spálený les, neviem presne kde. Vyslovil moje meno... Neviem čo to bolo, ale nevyzeral ako démon. Bol obrovský, šupinatý, pripomínal hada s nohami a krídlami. Bol v mojej hlave... Predstavil sa ako Sarazar." Pri vyslovení mena tvorovho mena ma opäť zamrazilo.

,,Budeme si musieť dávať väčší pozor." navrhol a pokračoval, ,,Plno démonov nepoznáme, možno to je nejaký druh... Neviem." Prikývla som.

Zobrali sme batožiny a pokračovali sme v ceste.

Krajina sa vôbec nemenila, stále sa zdala rovnako nekonečná a pokrytá kameňom, obloha rovnako modrá. Keď sme prišli, sotva som si všimla, že ju nezdobí žiadne Slnko, či akýkoľvek iný zdroj svetla. A tak, ako hodiny plynuli, nič sa nemenilo.

,,Vieš vôbec kam ísť?"

,,Nie. Jednoducho ideme. Určite na niečo narazíme."

,,Čo ak nenájdeme nič?"

,,Musíš o všetkom pochybovať?"

,,Nie, len čo ak nás uvidia démoni? Nie je ani len kam sa schovať."

,,Niečo vymyslím potom. Dovtedy to netreba privolávať."

Ako môže byť pokojný?

Cesta sa hodnú chvíľu niesla v znamení ticha, obaja sme napínali uši, či niečo nezapočujeme.

,,Máš nejakých súrodencov?"

Spoločník zagúľal očami. ,,Nie, nemám. Nerád hovorím o sebe."

,,Ty vieš o mne skoro všetko, no ja o tebe len málo. O čom inom by sme sa potom mali rozprávať?"

,,Viem o tebe toľko, čo ty o mne."

,,Tak sa pýtaj, ja s tým problém nemám."

,,Fajn. Akú strednú si skončila?"

,,Gymnázium."

,,Vidíš? Teraz viem o tebe všetko."

,,Ty si ale zhovorčivý..."

,,Občas je dobré byť ticho."

,,Tvrdí Delta Jerkovič." Hodil na mňa škaredú grimasu, na čo som len mykla plecom.

Bezvetrie sa zmenilo, keď nás prefúkol chladný vánok a niečo mi hovorilo, že tu niečo nie je v poriadku.

,,Cítiš to?" opýtala som sa Deltu, no ten už dávno vyberal z batožiny kufrík ukrývajúci zbrane. Stále som sa obzerala, no nič som nevidela. Vybral dve dýky, dlhé ako jeho predlaktie, podávajúc mi tretiu.

,,Skôr sa potknem, na tú zbraň spadnem a zabijem sa sama. Veď neviem ani ako sa to drží!"

,,Prestaň stresovať. Všetko dobre dopadne, jasné? Možno ju ani nebudeš potrebovať." Kufrík vrátil späť do batožiny a desivo sa usmial.