Dcéra drozda

6. Tajnosti a nekonečné hľadanie

Delta odomkol tmavozelený Jeep a nakázal mi, aby som nastúpila. Cesta z mesta pod palácom a cez námestie k autu trvala večnosť a akákoľvek snaha o vymámenie odpovedí bola márna.

,,Čo sa deje?"
Neodpovedal.

,,Odpovieš mi konečne?!" Áno, muselo to znieť zúfalo. No s nervami som bola v koncoch. Nikto mi nič nepovie nech sa pýtam koľko chcem a to ma už naštvalo.

,,Dobre, upokoj sa! Skôr než mi rozbiješ auto." Ja mám byť pokojná? Auto?! Napriek mojej histérií znel pokojne. ,,Odchádzame z mesta. Pôjdeme do jednej starej chaty v lese severne od Petrohradu. Nakázal to Ed, dôvody ti budú vysvetlené neskôr, no ide hlavne o tvoju ochranu."

,,Nemôžeš mi to povedať ty a ihneď?"

Mlčal.

,,Tak aspoň ako si to myslel s fingovaním mojej smrti?"

,,Keby som ti na to odpovedal, bolo by to brané ako odpoveď na prvú otázku." Zdvihol obočie.

Povzdychla som si. Nemá to zmysel. Sledovala som mesto  a neskôr krajinu cestou k chate. Okraje Petrohradu neboli také krásne ako centrum, no to nebolo nič prekvapujúce. Za mestom boli polia pokryté snehom. Je február. Obloha sfarbená do ponurej sivej, diaľku zakrýva hmla a sneh už dávno prevýšil mňa. Nemusím sa čudovať, na severe Ruska to rozhodne nie je žiadna zvláštnosť. I keď som bola oblečená do teplej čiernej lyžiarskej bundy, hlavu mi kryla pletená čiapka rovnakej farby a Delta už dávno zapol kúrenie, cez to všetko mi bola zima. Chvíľu som len sledovala obláčiky pary, ktoré som vydychovala.

,,Tak za hodinu by sme mali byť na mieste." oznámil mi Delta a narušil tak ticho.

,,Vlastne o tebe nič neviem." nahodila som tému.

,,Ako to myslíš?"

,,No... Čo ak sedím v aute sériového vraha?"

,,Samozrejme, ako inak. Zabíjam hlavne čiernovlasé modrooké dievčatá, ktoré majú milión otázok."

,,Vtipné. Vážne očarujúce." Zagúľala som očami.

,,Ako inak?" zaškeril sa. ,,Ale viem o niečom viac očarujúcom."

,,Vážne?" ironicky som zatiahla.

,,Viem po rusky." žmurkol na mňa.

,,Preboha nie! Tá tvoja hra na Rusa je otrasná!" zahrala som zhrozenie. Nastalo ticho a razom sme sa začali smiať.

,,Ale teraz vážne. Ako sa naozaj voláš?" zvážnela som.

,,Celým menom som Delta Jerkovič."

,,Nebodaj si naozaj Rus?"

,,Nie. Pochádzam z Poľska - z Krakova." usmial sa.

,,Ako si sa dostal k organizácií?"

,,Moji rodičia tam patrili tiež. Obaja do rádu Patronum, tak ako ja."

,,Kde sú teraz?"

,,Nikde. Sú mŕtvi."Zamračil sa.

,,Ja... Prepáč mi, nechcela som-"

,,To nič. Len som sa zamyslel. Odkiaľ vlastne pochádzaš ty? Keď máš anglické meno."

,,Zo Slovenska. Z Bratislavy, ale s mamou sme sa stále sťahovali, hlavne do zahraničia. Mama mi hovorila, že otec mal írske korene." Nastalo dlhé ticho.

Jeep zišiel na prašnú cestu hlbšie do lesa. Po asi štvrť hodine sa na konci slepej ulice - ak sa to tak dalo nazvať - objavila dvojposchodová drevenica s predzahrádkou ohradenou zopár kameňmi. Delta zastavil.