Prepáčte za gramatiku :D :)
Odtiahol sa odomňa a pozrel sa do mojích zmätených očí. V tých jeho som videla, že to čo spravil v okamihu oľutoval. „ehem ja..sa....prepáč....ja nemal som.“ On je taký zlatý keď sa zakoktáva. „Nie to je v poriadku.“ Mala som sto chuti si otrieskať hlavu o barový stôl keď som spracovala to, čo som práve povedala. V poriadku? ..Pobozkal ma chlapec, ktorého som teraz stretla, dokonca ani neviem ako sa volá a ja poviem, že to je v poriadku. Som jebnutá alebo pri ňom strácam všetok rozum čo mám?
„Pobozkal ťa chlapec ktorého poznáš ani nie 15 minút a povieš v poriadku? Hm..zaujímavé“ Neviem či sa mi to len zdalo alebo som v jeho očiach videla sklamanosť. Počkať! Nie, to nie! On si teraz myslí, že som štetka , ktorá sa líže s každým druhým. Videla som , ako odomňa kráča preč a smeruje k východovým dverám.
„Hej počkaj!“ zakričala som za ním, no cez ten hluk ma nepočul. Zodvihla som sa z barovej stoličky a kráčala vonku za ním. „Počkaj , prosím...viem čo si myslíš, ale prosím počkaj.“ Stihla som ho ešte predtým než nasadol do jeho veľmi luxusného auta. „Čo chceš?“ pozrel na mňa mrtvým pohľadom. Prikráčala som k nemu a začala hovoriť v rýchlosti blesku. „ Prepáč, viem čo si teraz myslíš, ale ja len sa mi ten bozk páčil a som z teba úplne nervózna ...nevedela som ako mám zareagovať, lebo som nemala slov a keď si už začal tak som chcela odpovedať, a pritom som odpovedala úplnu kravinu, ja viem. Ja niesom žiadná štetka ani nič podobné , vážne....“ chcela som pokračovať, ale jeho pery dopadli na tie moje a náhle ich aj hneď odtiahol. „Pekný spôsob ako ma umlčať.“ Zasmiala som sa. „Nejako som musel.“ Práve som mala možnosť vydieť asi ten najkrajší úsmev sveta.
„Ešte stále si nervózna?“ spýtal sa stále s úsmevom na perách.
„No už ani veľmi nie“ usmiala som sa.
„Inak aj mne sa to páčilo.“ O Bože asi sa mi to sníva. On práve priznal, že sa mu páčil bozk somnou.
Ja som sa ale rozhodla hrať blbú.
„Čo sa ti páčilo?“ myslím, že mi to divadielko nejako neuveril.
„Tak sa teda poďme hrať na blbých“ pozrel na mňa provokatívnym výrazom. Niekedy mám pocit, že mi číta myšlienky.
„Tak fajn.“ Zasmiala som sa. „Ale aj tak to chcem od teba počuť“
„Počuť čo?“ pokračoval v divadielku, ktoré mi už išlo krkom.
„Dobre ..fajn dostal si ma. Dohodnime sa, že na blbých sa hrať nebudeme a vyriešené“
„Ako si praješ“ usmial sa a hneď pokračoval. „Tak teda tiež sa mi páčil ten bozk.“
Keď túto vetu vyslovil, chytila som si spodenú peru zubami a jemne do nich zakúsla.
„Môžem sa spýtať ako sa voláš?“ prerušil romanticko-trápne ticho.
„Madison. Volám sa Madison Stewart.“
„Madison Stewart? Madison , Madison....“ hovoril si sám pre seba a ja som sa naňho pozerala ako na debila.
„Čo je s mojím menom?“ ešte stále som sa na ňho tak pozerala.
„Nič sním nieje. Vlastne je, lebo mi je veľmi povedomé.“ Vyšlo z neho.
„Nechodíš na univerzitu, ktorá je pár blokov od tiaľto?“ spýtala som sa , hoc viem že odpoveď bude nie, kedže takého jebavého chlapca by som si uričte všimla.
