Like the coldest ocean

59.

Nevedela som,ako sa mám tváriť, čo mám povedať, ani čo mám robiť. Proste som len pozerala na chodník pod svojimi nohami.

"Usmej sa!" vyhrkol zrazu a ja som na ňho hodila nechápavý pohľad.

"Usmej sa na mňa, prosím..."

"Prepáč, ale stálo by ma to veľa energie a sabazaprenia" povedala som narovinu.

"Takže je ťažké, venovať mi úsmev? " spýtal sa, akoby ma vôbec nepočúval.

Ja som len pokývala hlavou, na znak súhlasu.

"A dýchať, smiať sa, žiť... Toto všetko ťa momentálne nestojí sebazaprenie?"

"Zrejme, stojí... "

"Tak vidíš... I cez to sebazaprenie žiješ, dýchaš, dokonca sa aj smeješ" podotkol, keď zbadal, ako sa mi dvíhajú kútiky úst.