The Killer Girl

9.

Z pohľadu Justina:

Sedeli sme v kaviarni a čakali na jedlo. Naozaj ma mrzelo, že som si nedal tie palaciky, ale ten hemendex...

Ale vráťme sa k téme. Kecali sme o blblstiach typu: kamoši, škola, detstvo, mesto, jedlo, hedba, budúcnosť, hobby a iné pičoviny typu: či piješ, fajčíš (cigarety) a tak. 

Nad otázkou či fajčí sa jemne zarazila a ja som pochpil nechcený význam mojej otázky. Začervenal som sa a povedal, že myslím cigarety. Len sa zasmiala a zdyhla ramená a pokrútila rukov, čo malo znamenať, že sem tam. (Dobre vedieť, hh...)

Uprostred jednej otázky, nepamätám si už akej, zablúdila pohľadom niekam za môj chrbát, nekládol som tomunijakú pozornosť, myslel som si, že rozmýšľa nad odpoveďou, no potom sa jej pohľad zenil.

Najprv prižmúrila oči, asi aby lepšie videla, no potom ich rýchlo roztvorila a videl som v nich strach, hnev a bezmocnosť. Keď som sa presnejšie pozrel videl som tam aj náznak akéhosi súcitu a možno lásky. Nevedel som, čo mám robiť, lebo vždy, keď sa takéto čosi stalo dostala ten jej záchvat. či čo to je...

Z pohľadu Candice:

Slnečné lúče pomaly odhalili tvár muža, ktorý nás pozoroval. Oči zaostrili a skoro mi vypadli z očných jamiek, keď zbadali jeho tvár.

Snedá pokožka, vypracované telo, husté tmavé obočie, pod ktorým sa leskli orieškovohnedé oči, plné pery roztiahnuté v širokom úsmeve odhaľovali biele zuby. Oblečený bol jednoducho, tmavé nohavice, sivé tričko, ktoré perfektne zvýrazňovalo jeho dokonalé telo, biele tenisky a tetovanie na jeho pravom ramene (oramenty, had ktorý je omotaný okolo lebky), ktoré pretŕčalo spod rukávov trička.

Candice pomaly prešla po mužovi pohľadom hore-dole a pomaly sa rozochvela.

Tie oči. Ten postoj. To tetovanie...

Justin sa ma pomaly dotkol na ramene, a ja som sa od ľaku mykla, zažmurkala som a potriasla som hlavou.

Bola som v úplnom zmätku, mala som strach, cítila som istú oporu a sympatie z Justinovej strany, no aj tak som mala v gatiach nasraté. No nevedela som si pomôc a niekde v vnútri som ucítila hrejivý pocit ľudskej lásky.

No tento pocit, či vlastne jemný náznak ľudkého šťastia a lásky pominul tak rýchlo ako prišiel, cítila som iba krátke pichnutie v srdci. Bum a bolo to preč.

Justin sa na mňa nechápavo pozeral a držal ma za rameno. Pomaly sa otočil k človeku na ktorého som pozerala, prezrel si ho a zamračil sa.

Prosím nerob problémy... modlila som sa v duchu, lepšie povedané kričala som na jeho myšlienky v snahe, o to aby sa mi mysľou otvoril.

Neboj sa, nebudem. do mojej hlavy prenikol cudzí hrubý hlas ako rana kladivom a ja som len zamračila tvár a od blesti zavrčala.

Si to ty! neviem či od šťastia, alebo od strachu som vyslala ďalšiu myšlienku.

Kto iný. drsným smechom sa zasmial a vytrhol sa zo spojenia. Uvolnila som sa a zvalila som sa do stoličky, bol silnejší, než som si myslela. To je nebezpečné.

Justin tam celý čas sedel a pozeral sa na nás, ako koza na nové vráta (tú poznámku som si nemohla odpustiť). A moc som sa mu ani nečudovala, sama som vyzerala ako na pokreji smrti, už len z jeho prítomnosti.

Pomaly prešiel ťažkým a ráznym krokom k našemu stolu a Justin sa na neho po prvý krát poriadne pozrel. Len nadvihol obočie v pohŕdavom geste, ale nič nehovoril. Stáli sme ako nemí...