Model

Goodbay London

Po mojom slávnom rozhodnutí dodal, že budem potrebovať občiansky, pas a veci, pretože na letisku mám byť už dnes. Nevedela som ako to povedať mame. ,, Našla som si prácu." alebo skôr ,, Idem dobrovoľne do jamy levovej." zvolila som tú prvú možnosť. Mama robila rañajky a ja som s najmenšou dušičkou na svete vyslovila: Dnes letím do New Yorku. Pozrela na mňa ale akoby to oddignorovala. ,,Myslím to vážne." odvetila som. ,, A to ako načo?" pozrela na mňa. ,, Našla som si tam prácu." pousmiala som sa. ,, Ty si decko blázna." ironicky sa zasmiala a odvrkla: budeš tam umývať riady v hoteli?
,, Nie, zavolala ma tam modelingová agentúra." odvrkla som. Na mojej mame bolo badať známky infarktu a posmrtného stavu. ,, Zbláznila si sa?" neveriacko na mňa pozrela. -Ty fakt niesi normálna.
,, Vieš veľmi dobre aký mám na modelky názor a s tvojim výzorom už dvojnásobne." opovrhavo na mňa pozrela.
,, Mama ja." - Nikam nejdeš!
,, To ver že idem." odpovedala som pokojne.
,, Ak to urobíš, už viac nie si mojim dieťaťom. " povyhrážala sa. Vyhrážky sü u nej klasikou. ,, Už nemám 5 aby som sa nevedela o seba postarať sama." zdvihla som hlas.
,, Ale nemáš ani 30 aby si o živote niečo vedela." ziapala na mňa a dochádzala mi trpezlivosť. ,, Kto mi stále vyčítal nájdi si prácu a teraz keď ju mám robíš toto!" buchla som dverami. ,, Lenže modeling nieje práca. Kto vie aký sú to mafiáni." zaznelo. Nezáujem. Idem si plniť sen. A ona mi v tom nezabráni. Od dnes ju nepovažujem za matku. Je pre mňa cudzou osobou. Vzala som kufor a nahádzala tam skoro všetko až na jednu drobnosť: šperk od mojej už bývalej mamy. Nechala som ho na stole s odkazom: NEZABUDNEM.
Vzala som si mobil a posledný krát pozrela na moju izbu. Odohralo sa tu tak veľa vecí. Prvý babský večer s kamoškou, dokonca aj prvá hádka. Na záhrade, kt. som videla rovno z okna sa ukrývalo tiež veľa spomienok. Nočné grilovačky s otcom, hra na schovávačku. Všetko pekné sa s otcovým odchodom stratilo. Kamaráti a aj spomienky. Všetko odišlo. Navždy.
Zbehla som po schodoch a pozrela na moju mamu, kt. stála pri okne a nepríčetne hľadela von. Môj pohľad na ňu vyrušilo až trúbiace auto. Zavrela som dvere a celkom sympatický pán mi naložil kufor do auta. Viezol ma na letisko, no popri tom neprehovoril ani slovo. Až keď som vystupovala dodal: let č. 15. Veľa šťastia. Toho šťastie ja veľa nemám a preto som sa nad tým len pousmiala. Našla som si môj let, kufor položila na pás a čakala na lietadlo. Vtedy sa vo mne odohrával vnútorný boj o tom, či ostať alebo ísť. No pohľad mojej mamy hovoril za všetko: Už ťa tu nechcem. ,, Let č.15." zaznel hlas letušky a mne nezostávalo nič iné, ako sa postaviť a ísť. Keď som sa konečne dostala ku kontrole a nasadla do lietadla zašepkala som: Zbohom Londýn...