Noc temných I het (editovaná verzia-dokončené)

1. kapitola Stratená duša

Slastne privrel oči pri pomyslení na to, čo ho čaká a neminie. Ona. Jej vôňa stále visela vo vzduchu ako klamlivá reklama. Miloval ju? Nie, on také niečo predsa nepoznal, a predsa v ňom prebúdzala pocity, ktoré nevedel presne definovať.

Sadol si k svojmu stolu a vytiahol zdanlivo nezaujímavú knihu s nápisom NOC T...Zvyšok názvu niekto násilne zoškrabal. Na obale sa jasne črtali stopy zaschnutej krvi. Niekto musel o tú vecičku tvrdo bojovať...Ktovie prečo?

Nežne prešiel prstom po obale, otvoril ju a vyslovil slová, ktoré už nemohol zadržať: „Ukáž sa!"

Kniha slabo zavibrovala a z jej stránok vyletel zahmlený obraz dievčaťa. Bola duch, spomienka? To určite nie. Také niečo by hneď zistil. Hľadela naňho dosť apaticky a znudene, akoby chcela povedať: „Hej ty, ešte ťa to neprestalo baviť, stále na mňa čumieť?"

Pohodlne sa posadil na stoličku a čakal, kým prehovorí ako prvá.

„Kde to sme?"

„V mojom úkryte. To ťa však nemusím zaujímať. Otázky tu kladiem jedine ja." neurčito odvetil mladý muž. Jeho hlas znel chladne a povýšenecky ako vždy.

Tušila, že takto sa s obľubou rozpráva so svojimi podriadenými. Výraz jeho tváre nebol jednoznačný. Nevedela, či ju chce privinúť k sebe alebo chladnokrvne zavraždiť. (To druhé samozrejme nešlo, keďže už bola mŕtva.) Takto sa mohol dívať aj na hociktorú zo svojich obetí...

Dievča prestávalo byť len zahmleným obrazom. Rozkrútilo sa v divokom tanci. Jej telo sa formovalo a tvár získala ľudské črty. Nebola škaredá, ale ani nesmierne krásna. Skôr pôsobila obyčajne ako každé iné dievča. Váhavo si k nemu sadla do vopred pripraveného kresla.

„Môžeš mi zopakovať tvoje meno?" požiadal ju drsne.

Niečo na ňom ju privádzalo do zúfalstva. Nevedela čo by mala od neho očakávať. On bol živý a ona nie. Aká náhoda? Ale keby ste ich tam videli sedieť, dievča by sa vám zdalo oveľa živšie ako ON.

„Som Dinira z Cheroku...NOC TEMNÝCH ma väzní už celé veky... žijem vo svete, ktorý je zahalený temnotou," poslušne mu odpovedala. Nebolo to prvýkrát, čo chcel počuť jej meno, akoby ho stále zabúdal. Nerozumela tomu.

„A ty mi povieš, ako sa voláš?"

„Mám viacero mien, ale ani jedno by sa ti nepáčilo."

Do tmavej miestnosti zrazu bez zaklopania vtrhol roztrasený muž.

„Môj pane...nesmierne ma mrzí, že vás ruším, ale..."

Jeho oči zaiskrili nebezpečným červeným svetlom. „Teraz nemám náladu na tvoje výhovorky, ty neschopný hlupák!"

„Mám pre vás zaujímavú správu..."

„Rýchlo to vysyp a zmizni, inak okúsiš bolesť, ktorá ťa naučí slušným spôsobom!"

Dinira nepočúvala, o čom sa rozprávali. Sedela prikrčená v kresle a zapchávala si uši. Tušila, kto je ON. Už od prevej chvíle vedela, že jeho oči sú očami nemilosrdného vraha, no nemohla odísť. Mal v rukách jej dušu aj prekliatu knihu, ktorá ju väznila. Bola mu vydaná na milosť... Nechcela nič vedieť o jeho plánoch...Muž pripomínajúci potkana, ktorý prišiel za NÍM, sa práve zvíjal od bolesti. Nevládala znášať takéto scény. Jej jedinou útechou bolo to, že ju nemôže vidieť. Určite by mal kopu otázok, na ktoré by mu nesmela odpovedať.