Noc temných I het (editovaná verzia-dokončené)

3. kapitola Návrat do temnôt

Dinira bola už necelé dva týždne uväznená v knihe. Ostala sama v tom zvláštnom svete chladu a podivných bytostí.

Buď sa na ňu hneval, alebo nemal čas. Nebola si istá, či ho chce vidieť. Možno by bolo lepšie ostať v knihe, až kým sa neozve James. Sadla si na zem posiatu drobnými červenými kvietkami.

Ak sa vôbec ozve. Teraz má svoju krásnu Lily...

Zrazu zacítila prudké trhnutie. Volá ju. Trest sa skončil, alebo sa možno ešte len

začína.

Nie, ja nechcem...už nie...

„Dinira, láskavo prestaň vystrájať..." napomenul ju Voldemort, keď asi po piatich minútach dopadla na posteľ.

„Ublížil si mi...ešte stále cítim tie rany..."

Oveľa viac ma bolí srdce.

„Nedovolil som ti odísť, tak prečo si ma neposlúchla? Okrem toho, si sa spriahla s nepriateľom... Keby si bola jednou z mojich služobníkov..."

Áno to poznám...tak by som ťa asi zabil. Môžeš byť rada, že som taký milosrdný...atď. Typické reči temného lorda.

„Žiarlil si ?" To asi nebola práve najrozumnejšia otázka. Prudko ju k sebe pritiahol. Tak blízko, aby mu mohla hľadieť do očí.

„Vidíš v nich niečo iné ako predtým? Tak odpovedz!"

„Len tmu, prázdnotu a chuť zabíjať," potichu hlesla Dinira. Nevedela pochopiť, ako sa mohla zamilovať do niekoho takého. Pár nežných dotykov a bozkov ju predsa nemohlo pripraviť o rozum.

„...Nijaké city v nenájdeš, možno okrem nenávisti a pohŕdania..." znechutene ju pustil...Tvárou mu prešiel kŕč.

„Keď už hovoríme o zraneniach, to čím si ma zasiahla, bolo poriadne silné," pomaly od seba odhrnul prikrývku. Dinira zbadala hrubý magický obväz, ktorý mal obtočený okolo hrudníka...

Ty si začal.

„Počkaj, pomôžem ti," priložila svoje ruky na jeho hruď.

Chcel ju zastaviť, ale nemal dostatok síl. Jemné vlnenie mu prešlo cez pokožku a donútilo ho uvoľniť sa. Neznáma energia mu spôsobovala sladké muky. Túžil po tom, aby to pokračovalo, ale zároveň nevedel, či sa dokáže ovládnuť...

Dinira pomaly odtiahla ruky od JEHO tela. Nemohla pokračovať.

„Odkiaľ máš takéto schopnosti? Si čarodejnica?"

„Ak chceš, môžem ti porozprávať celý príbeh."

„Tak hovor. Mám dosť času."

„Všetko sa začalo, keď som mala osemnásť. Môj otec bol čarodejník, mama mukelka. Ja a sestra sme nezdedili žiadne výnimočné schopnosti... Otca to občas mrzelo. Zvykol hovorievať, že by z nás boli skvelé čarodejnice... Rád zbieral magické predmety, v knižnici stál dlhý rad políc s rôznymi artefaktmi. Väčšinou to boli neškodné veci, ktoré ostatní čarodejníci nepotrebovali..."

Príbeh ju úplne pohltil...Zdalo sa jej, akoby opäť vstúpila do rodného domu a cítila vôňu kuracej polievky...

„Dinira, kde toľko trčíš?" Jej matka Lea práve stála pri sporáku a vytrvalo miešala polievku.

„Už idem mama," Dinira rýchlo zbehla po schodoch. Zaškerila sa do zrkadla, zaveseného na stene. Jej pohľad pritiahla zvláštna skrinka položená na stole. Tmavé drevo tichulinko šepkalo. Rukou prešla po drapľavom povrchu. Pokrývali ho nejaké nečitateľné znaky.