Noc temných I het (editovaná verzia-dokončené)

5. kapitola Pomsta

Nadišiel čas rozlúčky. Dinira pristúpila k Voldemortovi. Hľadel kamsi do diaľky cez ochranný vír ...

„Odpusť mi, že odchádzam. Nedá sa nič robiť...ľúbim ťa a nechcem, aby si trpel..."

Na jej slová vôbec nereagoval. Ostal chladný a nehybný ako socha. Nedotýkal sa jej ani na ňu nepozrel.

„Choď!" zasipel.

„Dovidenia," zašepkala a vzala zo stola Noc temných. Keby mohla plakať, určite by to urobila. No v tomto neživom stave to jednoducho nešlo. James splnil svoj sľub. Poslal jej telepatickú správu, presne ako sa dohodli. Podarilo sa mu pochovať jej telo. Prívesok schoval do prázdnej vázy. Už len stačilo prísť na cintorín.

Lucius Malfoy vošiel do JEHO spálne. Zhrozene vykríkol, keď zbadal ako si Voldemort sústredene prikladá prútik k hlave. Hádam sa len nejde zabiť.

„Pane, čo to robíte?!"

„Nebuď hlúpy, Lucius, nechystám sa zomrieť...chcem zabudnúť. Inak by som nedokázal pokračovať. Záleží mi na nej. Tá malá mi celkom počarovala...zasiahlo ma to... Nedokázal som jej odolať...Moje spomienky na ňu vložím do tejto urny. Rana už zmizla, už mi ju nič nebude pripomínať..." Voldemort opatrne švihol prútikom. Čosi striebristé pristálo v urne a on ju rýchlo uzavrel.

„Príď trochu neskôr, som unavený..."

„Ako si želáte, môj pane." Lucius sa tajuplne usmial. Keby Voldemort nebol taký otupený, všimol by si, že niečo drží v ruke.

„Ty sa vyškieraš?"

„Nie, pane."

Keď Lucius vyšiel von, použil zaklínadlo na zmiznutie predmetov.

Moja pomsta je dokonaná...Už nebudeš odpočívať v pokoji.

Vkročila som do večnosti? Nie, niečo nie je v poriadku. Z prívesku odpadol malý kúsok. Obklopil ma priestor plný hviezd a planét. Zazrela som Luciosovu grimasu... Odčaroval jednu z mojich kostí...Ten podliak všetko pokazil...

Počas tej noci si prial zabíjať. Niečo z toho, čo predtým poznal, akoby sa kamsi vytratilo a ten pokoj, ktorý ho ešte nedávno ovládal, bol zrazu preč a ostala po ňom len zvláštna prázdnota.

„Pane..."

Čiernovlasý muž, ktorý kľačal pred ním, akoby to snáď dokázal vycítiť, akoby snáď on prvý pochopil, čo je vhodné urobiť, keď je v takomto stave. Bol pokojný, obozretný, jeho myseľ sa krútila len okolo toho, čo on sám túžil počuť. Opatrný až príliš, pomyslel si, keď sa stiahol ďalej, keď prepustil svojho služobníka z toho zdrvujúceho zovretia.

„Takže to je všetko, čo si počul?"

„Áno, môj pane..."

„Výborne, Severus, môžeš odísť..." prepustil ho Voldemort, počas tej noci bolo nebezpečné dlho sa zdržiavať v jeho prítomnosti a toho chlapca ešte potreboval, viac než mnohých iných. Povedal mu o proroctve, preto si zaslúžil uniknúť tomu, čo by ho inak neminulo.

A on vedel, že prišiel čas, na ďalšiu významnú vraždu, na ďalší krok na ceste k nesmrteľnosti.

koniec prvej časti