Pod zorou hviezd (HPFF Next Generation)

7. Č A S Ť- Hádanka

,,My...Ospravedlňujeme sa." zahanbene som sa pozerala na špičky jej topánok. Stará žena podišla o pár krokov bližšie. 

,,To je v poriadku." ozvala sa a ja som sa jej pozrela do oči. Mala ich tak prenikavo modré, akoby som sa dívala do oceánu. Slabo som sa usmiala a ďalej som pozorovala jej tvár. Mala na nej pár vrások, vďaka ktorým vyzerala múdro. Mala jednoduchý úsmev a celkovo pôsobila veľmi vľúdne. 

,,Viete kde sme?" opýtal sa James, ešte stále s plnými ústami. Žena slabo pokrútila hlavou. Keby, že sa na ňu nepozerám tak prenikavo, ani by som si to nevšimla.

,,Deti moje, aj ja by som to chcela vedieť." povedala a znova sa posunula o pár krokov bližšie. Niečo vo mne mi vravelo, že ona určite vie kde sme. Možno sa nám to bála povedať. Nechápem však prečo. Dobre, možno sme ju svojou nečakanou návštevou trocha zaskočili, ale to nie je dôvod, pre ktorý, by nám nemala odpovedať.

,,Ako ste sa tu dostali?" opýtala som sa trošku drzo. Stále som ju skenovala pohľadom. V jej tvári som zazrela malé prekvapenie. Snažila sa ho, ale ukryť.

,,To nie je podstatné." usmiala sa. ,,Musím vám však povedať, že narozdiel od vás viem, čo tu robím." 

,,Smiem sa spýtať čo?" opýtal sa James. Vyzeral dosť zamyslene akoby sa snažil pochopiť hĺbku ženiných slov. Po pár sekundách mi došlo, že ona nám určite nebude hovoriť veci priamo. Preto som s rozhodla, že nechám skenovania jej tváre a radšej som sa započúvala do jej slov.

,,Jediné čo vám môžem povedať je toto: Choďte tam kam vás bude srdce viesť. A keď sa stane tak, ako sa stať má, ocitnete sa na mieste kde ste život milovali. Ani tam však vaša cesta neskončí, pretože klam je silnejší. Musíte oklamať seba a pritom v pravdu veriť. A potom dôjdete tam, kam dôjsť máte." odpovedala jednoducho žena. Po jej slovách som zostala zarazená. Jediné čo som vedela je, že to celé je hádanka. 

,,Po dni tento domček zmizne. Nájdite potrebné veci na cestu a po oddychu odíďte!" zvolala a naraz jej nebolo. Zmizla bez rozlúčky a vysvetlenia. S Jamesom sme sa ostali dívať do blba. Obaja sme rozmýšľali nad zmyslom hádanky. Nič ma však nenapadalo. Nedávalo mi to zmysel. 

***

V skoré ráno sme mali už pobalené jedlo, vodu a stan. Pomaly sme preplúvali lesom až sme sa dostali znova na púšť. Kráčali sme vedľa seba, počúvali sme sa a po dlhej dobe sme sa chápali. Akoby sme našli konečne niečo, čo nás spája. 

,,Máš ešte vodu?" opýtal sa James. Pozrela som sa do batoha a po zistení, že vodu už nemám som záporne pokrútila hlavou. James si vzdychol a pokračoval ďalej. Možno som jej mala zobrať viac. Myslela som si, že už nepôjdeme ďaleko, takže som jej moc nebrala.

,,Neprišiel si na tú hádanku?" opýtala som sa ho a opäť som si nasadila batoh. Slabučko fúkal vietor, ale práve vďaka tomu, mi nebolo až tak šialene horko. Les za nami už dávno zmizol a okolo opäť nebolo nič len lúky.

,,Nie. Napadlo mi jedine to, že miesto, ktoré obaja máme radi je buď náš domov alebo Rokfort." povedal a ja som sa zamyslela. Je pravda, že doma to mám rada. Skôr mala som. Veci sa od tých krásnych detských dôb zmenili. Ja rastiem a rodičia sa tým čoraz viac odcudzujú. Brat sa kvôli ich každodenným hádkam odsťahoval. Sama sa mu nečudujem. Ale chýbajú mi tie dni strávené s ním. Hlavne keď sú prázdniny. Teraz už doma nemám s kým pozerať televíziu a nemám nikoho, komu by som vyrozprávala svoje zážitky z Rokfortu. Rodičia na to čas nemajú, ale podľa mňa to skôr nechcú počúvať. 

Možno ich trápi, to že rastieme a osamostatňujeme sa. Nepotrebujeme ich pri každom svojom kroku a ich to v hĺbke bolí, pretože kedysi sme sa bez nich báli všetkého. Naraz príde však obrovské bum a my ich nevoláme, aby skontrolovali pod našimi postieľkami, či sa tam náhodou neschovávajú strašidlá. Celé je to preč a oni si zrazu uvedomia, že sú sami. To však nie je pravda. Ja aj brat sme pri nich stále, ale inak, ako kedysi. A pokiaľ si to neuvedomia, nepochopia ničomu. Naviac si nás ich správaním odcudzia.