Učni elementu

☆Kapitola I. - Strach☆

Predo mnou sa pásla nádherná laň. Tá by bola na večeru vhod. - pomyslel som si. Síce moc rád nezabíjam, ale niekedy sa potrebujem najesť. No keď som sa chystal skočiť, spoza mňa sa ozvalo silné bum. To Rally prudko pristál za mnou. Veľký zlato - hnedý drak sa zniesol na zem a hneď mu došlo, čo zapríčinil. Vystrašená laň sa rýchlo spamätala a bežala odtiaľ. 

- Prepáč chcel som sa opýtať či sa nechceš trochu preletieť. No vieš, rád by som si odpútal myšlienky od zajtrajšej skúšky. A myslím, že aj ty to potrebuješ.

- No dobre. Máš pravdu, stále na to myslím. 

- Super.

S Rallym sme priatelia už od vyliahnutia a nikdy nás nikto nevie rozdeliť. No poslednou dobou nám robí starosti či nás skúška nepošle na rôzne konce Waltidaru a dlho sa neuvidíme.

V skúške sa zistí, ktorý element je tvojim primárnym a u ktorého titána budeš slúžiť, keď skončíš výcvik. Každého draka to čaká, keď dovŕši veku pätnásť rokov. A keďže nám už je pätnásť, čaká nás to zajtra. Nikto nevie ako skúška prebieha, iba tí čo ňou už prešli. Ale oni to nepovedia nikomu mladšiemu ako pätnásť. Je to také tajomstvo.

Keď sme leteli nad vysokými korunami stromov, napadlo ma ako by sme si mohli odpútať myšlieky.

- Čo keby sme si zabojovali. Naposledy pred skúškou. - napadlo ma

- Dobrý nápad. Poďme na obvyklé miesto.

Prišli sme na miesto na čistinke v strede lesa a začali. Rally mi hneď skočil po krku na rýchlo som sa mu vyhol. Keďže je dvakrát taký veľký ako ja, nebolo to také ťažké. Myslel som si, že tento zápas ako vždy vyhrá Rally. No mýlil som sa. Jedným prudkým machnutím laby som mu zasiahol slabinu, keď nedával pozor a zvalil ho na zem. Potom sa ešte chvíľu vzpieral, ale po chvíli sa vzdal.

Keď sme sa vydali naspäť domov, už som aj zabudol na nadchádzajúcu skúšku. Po chvíli sme prileteli k skale Uhar, kde sa naše cesty rozišli inými smermi. Síce obaja bývame v tejto skale, ale na rôznych stranách.

- Tak ahoj zajtra - pozdravil ma Rally

- Ahoj

Tak som sa rozletel domov. Cestou už som nemal rozptýlenie a začal som premýšľať o nadchádzajúcej skúške. Rozmýšľal som, ako to asi bude prebiehať.

V diaľke som zbadal známy previs s jaskyňou. Tam na mňa už čakala Dailana, moja opatrovateľka. Lebo moja mama zomrela vo vojne a otec je generálom jednoky v službách Zemného titána. Niekedy ma príde navšťíviť, no nie je to moc často pre jeho povinnosti. Dailana ma však berie ako vlastného a má ma veľmi rada.

- Ahoj. Ako si sa dnes mal?

- Ahoj mal som sa dobre. S Rallym sme si trochu zabojovali a ja som vyhral.

- To je super. Ulovil si si niečo na večeru?

- Nie, ale idem sa opláchnuť do jazierka. Niečo si cestou ulovím.

S týmito slovami vzlietol a vydal sa na cestu k jazierku, ktoré sa nachádza asi kilometer od jaskyne.  Chodievam sa tam každý večer osviežiť a trochu si zaplávať. U drakov nie je moc zvyčajné, že majú radi vodu. A práve preto si Dailana myslí, že môj primárny element bude voda. No ja dúfam, že to bude zem a ja budem môcť stráviť trochu času s otcom.

Keď som prišiel, ako vždy som sa ponoril do studenej osviežujúcej vody. Bol som taký unesený a unavený, že cestou domov som si zabudol uloviť večeru.

V jaskyni už bolo ticho a Dailanu som našiel ako pokojne oddychuje vo svojej časti jaskyne. Tak som sa uložil aj ja a hneď som zaspal s myšlienkou na nadchádzajúcu skúšku.