Jeho pohľad (cyklus slash-dokončené)

Jeho pohľad

Motto: „When I thought that I fought this war alone

You were there by my side on the frontline."

Spôsob akým sa naňho Potter díval sa zmenil.

Tie oči ho prenasledovali.

Omnoho častejšie než kedykoľvek predtým, v nich Severus Snape nachádzal otázku, ktorá v ňom vyvolávala silnú podráždenosť.

Potter si samozrejme neuvedomoval, čo všetko môže spôsobiť tým, že sa naňho díva takým znepokojujúcim spôsobom.

Nebolo v jeho kompetencii to chápať.

Namiesto toho prekračoval všetky hranice, tým pohľadom takmer zbaveným nenávisti, o ktorú sa zvyčajne spolu delili.

Pod váhou toho pohľadu sa profesorovi elixírov pracovalo veľmi ťažko, bol čoraz nervóznejší.

A práve pod vplyvom týchto okolností, bol Potter práve teraz tu, v jeho kabinete.

A on len chladne zopakoval: „Naposledy sa vás pýtam pán Potter, čo to má všetko znamenať?"

„Nerozumiem vám, pane..." odpovedal mu ten chlapec pokojným hlasom.

„Vy veľmi dobre viete o čom hovorím!" jedovato odsekol Snape.

Nemal v úmysle ho práve teraz poslať preč bez odpovedí, ktoré aj proti jeho vôli zamestnávali už aj jeho myseľ.

„Čo podľa vás znamenajú tie pohľady, na večeri, na raňajkách, na obede... a to ako sa mi večne motáte pod nohami... A čo to vyzvedanie? Viem, že ste sa na mňa pýtali istých ľudí... Nemyslite si, že také veci mi len tak ľahko uniknú... Máte tri minúty, Potter, na to, aby ste mi poskytli hodnoverné vysvetlenie vášho správania, inak ponesiete následky, ktoré..."

„Pán profesor, povedali mi, že vy a moja mama, že ste boli najlepší priatelia... je to pravda?" náhle ho prerušil Potter.

Severus cítil ako tie slová prenikli hlboko.

„Kto vám to povedal?" uvedomil si, že schmatol chlapca za prednú časť jeho habitu a ich tváre sa k sebe nemilosrdne priblížili.

„Môj krstný otec naznačil niečo v tom zmysle..." zadychčane zamumlal Potter.

Pustil ho.

Snažil sa ovládnuť svoje emócie, ktoré sa drali na povrch až príliš rýchlo.

„Samozrejme, Black, ako inak... Kto iný by mohol byť taký zadubený, aby niečo také povedal práve pred vami..." poznamenal profesor elixírov s vrcholným pohŕdaním v hlase.

A samozrejme je to on, Severus Snape, od ktorého sa očakáva, aby túto Blackovu chybu napravil.

Ak by to bolo skutočne nevyhnutné, možno by to aj urobil, ale to už nebolo v jeho kompetencii, nech si s tým riaditeľ poradí podľa svojho uváženia.

Temný pán túto informáciu má, a to, že o tom vie aj Potter na celej veci nič nemení. Obával sa omnoho horších vecí, ktorých by sa Potter mohol prípadne dopátrať. Toto ani zďaleka nebola jedna z tých, pre ktoré by Blackovo meno musel nevyhnutne začať preklínať. Ale aspoň preventívne by sa o to mohol pokúsiť.

Odstúpil od Pottera a nejaký čas sa prechádzal po miestnosti.

„Na to ste sa mali opýtať jeho..." sykol nahnevane, keď sa opäť obrátil k svojmu študentovi.

Nemal v úmysle Potterovi čokoľvek vysvetľovať, nemal ani len najmenší dôvod sa s ním deliť o záležitosti týkajúce sa jeho minulosti.

„Skúsil som to, ale on sa to len snažil zahovoriť a nič viac mi nepovedal..." priznal chlapec neohrabane a doplnil ešte: „Prepáčte, pán profesor, nebudem vás tým viac zaťažovať, ak vám to pripadá nepríjemné, aj tak neverím tomu, že..."

„NEVERÍTE?"

Snape sa chytil toho jeho posledného slova a zjavne si v prvej chvíli neuvedomil, že Potter nemal v úmysle povedať to, čo si on sám do jeho nedokončenej vety doplnil. On sám dospel k presvedčeniu, že Potter nepovažuje za možné, aby sa jeho matka kamarátila s niekým takým, ako bol on a vyvolalo to v ňom nasledujúci reakciu.

Pritlačil Potter k jednej z tých políc s knihami s doplnkovou literatúrou pre pokročilých.

„Pane, ja..." hlesol jeho študent.

No on mu nedovolil pokračovať.

„Istý čas sme si boli blízki, je to pravda, ale vás to nemusí zaujímať... a neželám si, aby ste ďalej pokračovali v tých vašich nezmysloch a varujem vás, ak..."

Zarazil sa, keď tie hebké pery, takmer nežne prekonali vzdialenosť medzi nimi.

Nebol to ani len skutočný bozk.

Ten chlapec to očividne nevedel urobiť správne, ale ich pery sa dotkli.

Nepohol sa.

Nereagoval.

Potter bol ešte dieťa a bolo na ňom, aby si v takejto situácii zachoval patričný odstup.

Odtiahol sa od neho, jeho oči ostali chladné, pohľad nezúčastnený.

„Čo to malo znamenať, Potter?" opýtal sa, keď znovu našiel svoj hlas.

„Takže ste predsa len s nami... nevyzeráte na to, ale ste... Nemôžete byť s ním, keď ste dokázali..."

To už bola nebezpečná myšlienka, jedna z tých, ktorá by v nepravých rukách mohla spôsobiť náhle ukončenie jeho kariéry.

Profesor elixírov prudko vnikol do chlapcovej mysle, zastavil príval jeho slov a zabránil mu pokračovať.

Potter tam stál, úplne neschopný akejkoľvek obrany a on tú spomienku pevne držal. A takmer neveril tomu, čo uvidel, Potter bol ochotný naňho zmeniť názor len preto, že Black v opitosti prehodil pár slov. Potterova myseľ priam pulzovala ochotou prijať túto skutočnosť možno až príliš dobre.

A zaznamenal aj iné znepokojujúce skutočnosti.

Pravá a nefalšovanú radosť.

Čo to malo asi tak znamenať?

Potter si želá, aby bol na ich strane?

Nepochybne áno, ale to ani zďaleka nebolo všetko, čo mal možnosť vidieť...

„Ja neviem, len že... skrátka neviem..." opakoval ten chlapec, kým on upravoval spomienku tak, aby nebola prístupná Temnému pánovi. A musel konať rýchlo, lebo nemal v úmysle Pottera dlhšie zdržiavať.

Dozvedel sa to, čo chcel vedieť a takmer až ľutoval, že sa mu na niečo také vôbec naskytla príležitosť.

„Budete mať čas o tom porozmýšľať, keď najbližšie dva mesiace budete pomáhať pánovi Filchovi a teraz mi zmiznite z očí!"

Neľútostne ho vyhodil zo svojho kabinetu, keď dokončil tú nenápadnú no vcelku precíznu prácu.

To, že to Potter zistil, nijako neohrozovalo riaditeľove plány, no preňho to bolo nepríjemné vzhľadom na to, že netúžil v Potterovi vyvolávať mylné predstavy.

Ponechal mu však to vedomie, že to bolo tak, že on bol priateľ jeho matky, no pridal tam zľahčenie, ktoré Pottera presvedčilo o tom, že Black tie slová nemyslel vážne, že to bol z jeho strany len akýsi chabý pokus o vtip.

Chránil tým seba a jeho a vedel, že ak príde ten správny čas na pravdu, prijme ju rýchlejšie a zjavne to v ňom vyvolá tú istú eufóriu, ktorú pocítil v jeho mysli aj majster elixírov. No čas pravdy bol ešte ďaleko a on ani nevedel, či si želá, aby prišiel, lebo viac než dobre vedel, že všetci už dlhší čas kráčajú po temnej ceste s neistým návratom.

Nebol hrdina, len muž, ktorý sa snaží odčiniť aspoň časť svojich hriechov a ten chlapec bol ešte príliš mladý na to, aby pochopil, čo znamená slúžiť dvom pánom.