Jeho pohľad (cyklus slash-dokončené)

Život s ním

„Aký čaj pijete, pán profesor?"

Opýtal sa ho Potter.

Severus si stále ešte zvykal na myšlienku, že spolu zdieľajú priestor chráneného domu.

Už len to, že boli tu na tomto mieste spolu, preňho bolo stále výzvou.

Potterova prítomnosť v tej malej kuchyni, to ako sa okolo neho krútil a neustále sa ho vypytoval či niečo nepotrebuje, v ňom vyvolávalo zvláštnu zmes protichodných pocitov.

Odvykol si od toho, aby sa niekto oňho zaujímal. Časť z neho, akoby nedokázala pochopiť, že tam je niekto, kto s ním skutočne chce tráviť čas.

Počas toho dlhého roka na Rokforte, dlhšieho než všetky ostatné, žil v takmer úplnej izolácii, bol sám proti všetkým a na rovinu mohol hovoriť len s Dumbledorovým portrétom. Nepochybne sa to prejavilo nielen na jeho nálade, ale zanechalo to na ňom aj stopy, pretože časť z neho pociťovala úľavu, že sa ho vôbec na niečo také opýtal, čo by sa za bežných okolností zrejme nestalo.

„Uprednostňujem to čierne vrecúško so zmesou siedmych bylín..." vyhlásil Snape takmer opatrne a pomaly siahol do skrinky.

Čo sa týkalo chránených domov, myslel hlavne na svoje pohodlie a chcel tam mať všetko, čo bude potrebovať. Aj keď na to nesmel priveľmi myslieť, urobil všetko, aby sa v prípade, že by to prežil a bolo by nutné využiť túto možnosť, všade cítil dobre a mal všetko potrebné.

Preto bez váhania ukázal Potterovi vrecúško, ktoré pripravoval len nedávno. Mal dosť času na také veci, počas tých dlhých dní, a aj keď veľmi pochyboval o tom, že to vrecúško bude potrebovať, napokon to vyzeralo tak, že sa mu zíde.

No ani zďaleka nepredpokladal, že sa mu budú ruky tak triasť, keď ho bude otvárať.

„Smiem?" opýtal sa Potter.

„Áno, len to skúste..." jeho dych sa skracoval, cítil ako sa svet nebezpečne rozkrútil.

„Pán profesor, ste v poriadku?"

Bol? Nebol?

To netušil.

Nebol na takéto záležitosti zvyknutý, nikdy nemal čas zastaviť sa a obzrieť sa späť.

„Nechajte tak, Potter, nič mi nie je..." odsekol Severus chladne, no dovolil mu, aby sa dotkol jeho rúk.

Nebýval úzkostlivým typom, nevedel prečo práve teraz pociťuje niečo také, prečo teraz, prečo nie vtedy, keď...

„Dokončíme to spolu, možno neskôr..."

„Nie, neskôr... teraz..."

„Tak dobre..."

Cítil Potterove prsty na svojich. Nenaliehali, netlačili, len pomaly rozbalili vrecúško a on cítil ako sa jeho ruky postupne začali chvieť.

„Vonia to výborne... Môžem si tiež dať?"

„Samozrejme, Potter, je to dostatočne sladké na to, aby to uspokojilo aj vaše potreby, ak by ste mali záujem..." neodpustil si starší muž príležitosť ako odpútať jeho pozornosť od toho, čo sa práve odohralo. Raz mu bude možno schopný porozprávať o tej druhej prísade, no teraz ešte nie, teraz na to nebol vhodný čas.

Pokúšal sa spamätať z toho dočasného nervového kolapsu, ktorému práve čelil.

Bola to len chvíľková záležitosť nič viac, neprikladal tomu žiadny hlbší význam, no znepokojilo ho to.