Jeho pohľad (cyklus slash-dokončené)

Jeho bozk

„Vstaňte, Potter."

To boli prvé slová, ktoré dokázal vysloviť, keď pocítil ako ho ten mladík pevne zovrel v objatí.

Niečo také bolo neprípustné a obzvlášť pre nich dvoch.

No nedokázal tomu zabrániť ani keby chcel.

Stále bol v šoku, jeho telo sa spamätávalo z toho, že prežil.

„Vy žijete? Ako je to..." ďalej vzrušene vykladal Potter a vyzeralo to tak, že nemá v úmysle ho poslúchnuť.

„Fénixove slzy, Potter... snáď si nemyslíte, že Dumbledore zabudol dať isté inštrukcie tomu svojmu..." prerušil ho Snape netrpezlivo.

Bolo ťažké tú vetu dokončiť, lebo Potter sa začal opäť hýbať, a to bolo to preňho bolestivé.

S námahou sa nadýchol.

Cítil ako jeho telo zaprotestovalo proti akémukoľvek pohybu, ale aj napriek tomu sa pokúsil toho chlapca od seba dostať.

No bolo to ťažké, keďže Potter nejavil ani len náznak toho, že by mal v úmysle povoliť zovretie. Aj on bol doráňaný, nevyzeral dobre a reagoval pomalšie než obvykle.

Namiesto toho sa len chvel a držal ho, aj keď bolo viac než jasné, že Snape o toľkú horlivosť z jeho strany nestojí.

Aj on bol doráňaný, nevyzeral dobre a reagoval pomalšie než obvykle.

„Počuli ste ma, Potter... Skutočne by som ocenil, keby ste sa pohli..."

„Prepáčte, pán riaditeľ..." zamumlal ten chlapec.

„Prestaňte s tým riaditeľom..." skutočne netúžil po tomto oslovení, bolo preňho pripomienkou obdobia, ktoré by najradšej vymazal z pamäti.

Potter pomaly povolil zovretie , no spôsobil tým len to, že jeho hlava pomaly klesla do mužovho lona.

Zjavne aj on mal menšie problémy s koordináciou.

„Mali ste sa nechať ošetriť, skôr než ste sem prišli... Na čo ste vôbec mysleli?" zagánil naňho, keďže nemal inú možnosť, ako mu dať najavo svoju nespokojnosť. Bol príliš blízko, nechcel, aby niekto s ním zdieľal takúto formu blízkosti. Aj napriek tomu, že to potreboval, lebo jeho telo by sa mohlo pod vplyvom dotyku inej osoby zbaviť počiatočného šoku rýchlejšie, ale nechcel to prijať, považoval to za prejav slabosti, ktorý si on sám len málokedy doprial.

„To som už urobil, som len unavený, to prejde, len chcel som byť nejaký čas tu a rozlúčiť sa s vami..."

„Myslel som si, že sme sa už rozlúčili..." vyhlásil Severus chladne.

Nechápal, prečo Potter musel byť tou osobou, ktorá mala byť s ním v takom dôležitom okamihu. Prečo so všetkých ľudí práve on a jeho oči ho sprevádzali, keď si myslel, že už viac nemá žiadnu nádej, no zrejme to bola jedna z tých záhad života, na ktoré neexistujú jednoznačné odpovede.

„Nie, dostatočne, pán profesor..." zaprotestoval Potter, nepochybne pod vplyvom toho svojho hrdinského komplexu tu práve pri ňom ležal a nezmohol sa na nič iné len na to, aby ho opäť vystavoval zbytočnému pokušeniu.

„Na tom nezáleží, Potter. Musíte mi sľúbiť, že o tom, čo ste práve videli nikomu nepoviete... Nepotrvá to dlho a ja budem preč, čoskoro urobím isté opatrenia, ktoré vyvrátia akékoľvek podozrenia..."

„Ale pane, vy predsa... nemôžete len tak..."

Snape sa ho opäť pokúsil odsunúť, ale namiesto toho, aby sa mu to podarilo, dotkol sa jeho pliec a neskôr aj vlasov.