Summer Waves

11.Kapitola

Theo

„Neplač už prosím," povedal som, zatiaľ čo sme ešte stále posedávali na tej nešťastnej zemi a ona mi plakala v náručí. Nevedel som, čo po tomto celom povedať. Hanbil som sa, že som jej nič nepovedal hneď a ona musela tú zbraň nájsť takto. Určite odo mňa očakáva úprimnosť, tak prečo som to doriti urobil? Ako som mohol byť tak hlúpy?

„Nabudúce mi prosím ťa všetko povedz. Či už o tom, že musíš mať pri sebe zbraň, alebo, že sa ideš stretnúť s mafiou, jasné? Už nikdy nechcem takéto prekvapenie."

„Dobre. Sľubujem myška." dúfal som, že keď ju takto neprestanem objímať, za chvíľu jej bude lepšie, ale ani nejako nie. Ten nápad s chatou som však bral na sto percent. Aj mne samému je už z tohto prostredia zle a nieto ešte, aby sme museli ísť na ples. Nie, nechcel som. Bral som to jedine kvôli nej, aby prišla na iné myšlienky a stále sa nezožierala tým súdom.

„Ten pán Williams..."

„No?"

„Naozaj mu môžeš dôverovať?"

„Áno. Otcovi neraz pomohol, mňa ako malého poznal tiež, takže ti môžem povedať, že je to seriózny človek. Má síce svoje tvrdé praktiky, ale len vďaka tomu vyhral doposiaľ každý jeden súd. A vyhrá aj tento, lebo veľmi silne pochybujem, že si tvoj otec nájde niekoho lepšieho," vysvetlil som a vtisol jej pusu na čelo. Ona mi dosť nešťastne hladila tú najväčšiu jazvu, načo som ale nič nepovedal. Aj keď mi to nebolo príjemné, strpel som to.

„Nepodceňovala by som ho, lebo on mal vždy bohovské známosti. Neraz mu pomohli von z vecí, o ktorých radšej ani hovoriť nechcem. Aj mame sa stále vyhrážal s tým, že ak ho nahlási na polícii, ona z toho vyjde najhoršie a nie on. Že proste všetko obráti proti nám a obe skončíme na ulici."

„Ja niekedy ani neviem, čo si mám o tom človeku myslieť. On je proste tak strašne zvrátený, až to doslova bolí aj mňa samotného. Len mi prosím povedz, načo si muži ako on, zakladajú rodiny?"

„Podobnú vec som sa pýtala aj ja samej seba, po každej jednej bitke. Alebo ak proste nechcel rodinu, mal mamu nechať, keď som sa narodila. Načo zostával?" ja som bol v tomto ešte asi viac stratený, ako ona sama. Nemal som vďakabohu takéto skúsenosti. Môj otec...on bol proste najlepší na svete. Aj keď bol mafián, venoval sa pochybným veciam, mňa a mamu miloval najviac na svete. Stále sme boli jeho priorita, nech sa dialo čokoľvek. Ale hlavne...než urobil nejaké rozhodnutie, ktoré by mohlo ovplyvniť celú rodinu, poradil sa s mamou. Mal k nej takú úctu, že ju proste z ničoho nevynechával. Chcel pre náš proste to najlepšie, čo nám mohol dať.

„Niekedy ma strašne mrzí, že si nemohla nikdy spoznať môjho otca. On by ťa mal určite veľmi rád. Pamätám si, že už od pätnástich ma stále buzeroval, aby som si našiel priateľku. Som presvedčený, že by bol s mojim výberom na viac ako milión percent spokojný."

„Nemohli by sme im raz zájsť na hrob? Ak teda chceš."

„Môžeme. Od výročia na jeseň, som tam vlastne ani nebol." aj mi prišlo z toho smutno. Prvý rok som tam bol skoro každý deň. Moja prvá cesta po škole neviedla sem, alebo k strýkovi, ale práve na cintorín. Občas vyplakať sa, občas si tam len tak posedieť. Smiešne mi však prišlo to, koľko ľudí donieslo kvety na pohreb a ako tam vyplakávali, ale potom? Kvety som nosil už len ja. Greg, Diego a Oscar odišli, takže ani od nich sa to očakávať nedalo. Aj za nimi mi bolo občas smutno. Ostatní otcovi poskoci mi nikdy nechýbali, ale títo traja blázni dosť.