Hviezdny chlapec / Yoonseok

Prologue

Ponoril som sa do hĺbky. Išiel som stále ďalej a ďalej, pokým som necítil pocit, akoby som umieral. Neriešil som to. Plával som v tej tme už aj dávno potom, čo ma všetko optimistické opustilo. Po tele sa mi rozlieval chlad, pocit bezmocnosti. Necítil som ani svoje srdce. Nepočul som, ako dýcham. Vznášal som sa v temnote. Chcel som zakričať, ale akoby mi niečo hovorilo: "Nie, to nemôžeš! Nedá sa to!" Ale ten pocit, že musím niečo povedať, bol silný. Nedokázal som to.

Plával som radšej ďalej. Celé moje telo sa triaslo, chvel som sa. Nie od zimy, nie od strachu. Nedokázal som to vysvetliť, ale pohĺtil ma pocit úzkosti. Väčšej a silnejšej, než kedykoľvek predtým. Bolo zvláštne plávať vo vzduchu. Z úst mi vyšli malé bublinky. Vlasy sa mi vznášali okolo hlavy, úplne ako vo vode, v ktorej som nebol. Bol to vzduch, všetko okolo mňa. Vzduch a tma.

Plával som, ale nevedel som kde a naraz, niekde v diaľke, som zbadal siluetu postavy, schúlenej do klbka, ako sa vznáša v tme. Jemne svietila.

Čím bližšie som bol, tým viac som rozoznával črty tváre spiaceho chlapca. Jeho pleť bola skoro biela, okrem chrbta a stehien, posiatych čiernymi bodkami. Zdalo sa, akoby mal na tele bielu nočnú oblohu s čiernymi hviezdami. V moment, keď som videl jeho pokojnú tvár, zmĺkla celá moja myseľ. Všade bolo neuveriteľné ticho, až som mal zdanie, akoby zrazu okrem mňa a chlapca nič iné neexistovalo.

Chlapec bol nahý rovnako ako ja. Síce som vedel, že také niečo, ako svietiaci chlapec existovať nemôže, ovplyvnilo to môj pocit. Cítil som sa šťastnejší, nebál som sa. Zatiaľ čo všetko okolo nás bolo chladné, chlapec yo seba vyžaroval akési teplo.

Naraz pohol prstami na ruke a jemne pootvoril ústa. Nechcel som kričať, chcel som sa na neho dívať. Jemne vydýchol. Počul som to, akoby dýchal rovno pri mne. Pohol prstami na nohe a trochu ním myklo. Ďalší vzdych a slabo pootvoril očim ktoré mal úplne čierne, ale pritom stále žiarili jasne. Jeho oči boli prekrásne. Hľadel som do jeho očí, tak ako on do mojich a jeho pootvorené ústa sa zmenili na malý úsmev.

Netrvalo to dlho a znova upadol do "spánku". Začal sa jemne chvieť a nohy pritiahol ešte viac k sebe. V ušiach som cítil zrýchlený tlkot srdca. Ale nie môjho. Bolo to jeho srdce, ktoré som cítil.Mal som naraz taký intuitívny pocit, že ma potrebuje. Veľmi pomaly som sa k nemu priblížil a natiahol som k nemu ruky. Tiež ku mne natiahol tie svoje a priatiahol som ho do veľkého objatia.Nevadilo mi, že sme boli obaja nahí. Malo to tak byť, aj keď som nevedel prečo. Objímal som ho okolo pása, zatiaľ čo on mal svoje ruky obmotané okolo mojej hrude. Naše nohy sme mali prikrčené blízko pri sebe, hlavy navzájom vyložené na pleci toho druhého.

V rukách som cítil, že chlapec je chudý, jemný a chladný, aj keď to teplo, ktoré z neho sálalo, zohrialo moje srdce. Cítil som sa, akoby sa ten chlapec strácal v mojich dlaniach. V ten moment som držal niečo krehké a cenné. Zatvoril som oči a ostali sme vznášať sa vo vzduchu.

Keď som ráno otvoril oči, bola ešte celkom tma. V rukách som mačkal perinu a hľadel som ne čierny strop, posiaty bielymi bodkami. Nočnú oblohu som vždy miloval. Možno práve kvôli tomu sa mi sníval ten sen. Kvôli hviezdam...

To som ale netušil, že sa mýlim, aj keď nie tak úplne.