Hviezdny chlapec / Yoonseok

2. Chapter: Bless time

Trinásť hodín predtým, Londýn, Anglicko

"No tak, Yoongi, poď s nami." 

Tmavovlasý chlapec otočil hlavu k dvom jeho kamarátom a iba pokrútil hlavou. 

"Prepáčte, mám z toho strach. Niečo sa môže stať." povedal a vrátil sa späť k pozeraniu von oknom. Vonku po oblohe sa preháňali šedé oblaky a zdalo sa, že bude pršať. Mal rád dážď, ale v tomto prípade si pomyslel, že to nebude dobré, ak ho Marco a Brian vytiahnu na bicykel skákať do lesa. Nie že by bol strachopud, ale proste mal strach. Automaticky. Bez akýchkoľvek príčin. 

"Ale no tak, neboj sa. Nie je to nič zlé. Už si toľkokrát skákal, že ti už nič nebude prekážať v ceste." presviedčali ho a on o tom premýšľal. Premýšľal, či nemá vážne radšej ostať doma, ale jeho priatelia ho tak nepriepustne presviedčali, že nakoniec rozhodol, že pôjde s nimi. Na bicykli sedel už toľkokrát, že sa to nedá ani spočítať. 

"Tak dobre, pôjdem." prisvedčil nakoniec po dlhom presviedčaní, pričom sa Marco a Brian od srdca potešili, pretože Yoongi bol ich kamarát už dlho a mali ho radi. 

Síce bol ten tmavovlasý, bledý chlapec často sám, nedostupný, a keď mal zlú náladu, vedel sa poriadne naštvať, jeho srdce bolo čisté a priateľské, keď ste ho spoznali. Často tvrdil, že sa nezaujíma, ale zaujímal sa. Bol iný vo vnútri, než na povrchu. A to na ňom mali radi. Bol to klamár prvého pohľadu. Ale pritom srdcom zakliesnený v poznaní, poslušnosti a premýšľaní nie len o sebe, ale o všetkom. 

A často sa cítil osamelo, keď s ním neboli Brian a Marco. Preto chodil s nimi na bicykel každý deň. Pretože oni to zbožňovali, kvôli nim to zbožňoval aj on. 

"Výborne, Gi, tak o štvrtej pred tvojim domom, dohodnuté?" 

"Dohodnuté." 

Yoongi sa musel usmiať. Vážne, kedy si tých chlapcov tak obľúbil. Budú to už tri roky? Netušil, ale bol rád, že sa s nimi baví. Človek by to nečakal, ale aj s ľuďmi, ktorý vyzerajú chladne, sa dá zabaviť a vložiť im do rúk nejaké tajomstvo, dôveru alebo možno aj srdce. 

Osem hodín predtým, Londýn, Anglicko

Yoongi sa ponáhľal domov čo najrýchlejšie, ako sa dalo. Dokonca úplne odignoroval triednu učiteľku, ktorá s ním chcela prebrať pieseň na akadémiu, ktorú mal napísať a on vedel, že z toho bude problém, ale chcel ešte zastihnúť matku, ktorá mala odísť niekde do hôr na mesiac. 
Gi s ňou nešiel, pretože sa musel venovať škole a taktiež sa musel postarať o chorú babičku, ktorá bývala s nimi doma. 

"A nezabudni aj jesť, áno?" upozornila ho matka a dala mu pusu na čelo. "Som tu o mesiac ako na koni, sľubujem," dodala ešte a on iba prikývol a pousmial sa.

"Samozrejme že nezabudnem a počítam s tým." 

"Tak ahoj." 

"Ahoj."

Yoongiho mamka vybehla z domu a nasadla do auta. Ešte sa otočila za otvorenými dvermi, v ktorých stál Yoongi, a zakývala mu. Odkýval jej a keď jeho mamka naštartovala a pohla sa z miesta, ešte chvíľu hľadel na odchádzajúce auto a potom zatvoril dvere a v obývačke sa zvalil do gauča. Vydýchol. Pozrel na hodinky. Boli dve hodiny a tak mal ešte čas niečo sa naučiť.

Vybehol po schodoch na poschodie. Iba jemne pootvoril dvere do babičkinej izby a opýtal sa jej, či niečo nepotrebuje. Jeho babička bola malá ázijská pani s veľmi malými očami a nosom, aký ma Yoongi.

Jeho babička mu povedala iba, aby jej doniesol vodu a že si pôjde zas ľahnúť. Nebolo jej dobre. Ale aj tak počítal s tým, že bude iba ležať, pretože na nohách sa nikdy dlho neudrží.