REAL LOVE ✔

28*

Príjemné čítanie :)

JUSTIN

"Nie je ti zima?" Opýtal som sa jej už po niekoľkýkrát, no ona stále krútila hlavou.

"A nie si smädná? Doktor hovoril, že ak budeš pravidelne piť, všetko bude..." Nestihol som dopovedať, lebo mi skočila do reči.

"V poriadku. Ja viem. Už si mi to hovoril asi stokrát." Pretočila očami a chrbtom sa oprela o chladnú stenu, za posteľou.

"Chcem len aby si bola v poriadku." Trochu som sa ku nej nahol a chcel ju pobozkať na líce. Ona moju tvár však chytila do svojich dlaní a natočila ju tak, aby sme si dali bozk na pery.

"Už si ma dávno nebozkával." Zamračila sa a nechala moju tvár vykĺznuť spomedzi jej prstov.

"A teraz sa to chystám napraviť." Týchto zopár slov jej dokázalo vyčarovať úsmev na tvári. Opätovne som sa ku nej naklonil a priložil svoje pery na tie jej. Boli mäkké, teplé, sladké, vlhké. Počas bozku som sa pousmial a ona sa začala smiať.

"Milujem ťa." Pozerala sa mi priamo do očí. Tak hlboko.

A práve v tej chvíli som sa cítil tak bezbranný. Ako je predsa môžem klamať priamo do očí?

Hlasno som sa nadýchol a odvrátil svoj pohľad. 

*Slaboch!* Moje svedomie sa mi doslova vysmievalo.

"Justin, si v poriadku? Úplne si zbledol." Lauren ma pohladila svojou teplou rukou po drsnom líci, keďže som sa už dlhšiu dobu neholil, presnejšie dva dni.

"Zajtra by som už mal ísť do práce." Ihneď som odbočil od predošlej témy 'láska'. 

"Hovorila som ti, aby si ma nechal doma samú. Nie som malé dieťa a dokážem sa o seba postarať!" Ruky si založila na prsiach. Moje oči ihneď zbadali jej ružové bradavky, ktoré jej presvitali spod bieleho tielka, ktoré mala oblečené. Nemala podprsenku.

"Nie si malá, ale ani ja nie som blbý. Nechcem aby sa zopakovalo to, čo pred pár dňami. Nechcem, aby si odpadla kvôli tomu, že si sa dobre nenapila a si dehydrovaná!" Lauren zmĺkla a ruku si priložila na hlavu.

"Prepáč, nechcel som po tebe kričať." Dal som Lauren bozk na čelo a ona prikývla.

"Ako je na tom Marry?" Opýtala sa ma potichu.

"Je na tom čím ďalej, tým lepšie. Dohodli sa, že svadbu posúvajú len o týždeň." Trochu som sa pousmial. Je skvelé, že sa môj najlepší kamarát bude ženiť. Viac sa však obávam toho, čo bude nasledovať po svadbe.

"Bojím sa čo bude po svadbe." Ozval sa chrapľavý hlas Lauren. Trochu ma striaslo. Akoby mi čítala myšlienky, akoby tušila čo sa deje poza jej chrbát.

"Čoho sa bojíš?" Sadol som si ku nej, na posteľ.

"Nechcem ťa stratiť." Povedala na rovinu. 

"Toho sa báť nemusíš, pretože ja ťa len tak pre nič za nič neopustím. Stojíš mi za to Lau." Dal som jej bozk na pery, no ona sa odo mňa odtiahla.

"Ty to nechápeš. Mala som už niekoľko priateľov, ktorý boli však len na pár mesiacov. Proste ma nechali kvôli nejakej natupírovanej blondínke. Bojím sa, že sa toto zopakuje. Že do tvojho života príde niekto iný a ja pre teba budem zrazu iba vzduch. Proste nič!" O jej minulosti som veľa nevedel a preto som teraz nevedel nijak inak zareagovať ako mlčaním.

"Sľubujem ti, že ťa neopustím." Nastavil som ku nej svoj malíček na pravej ruke. Ona na malú chvíľu zaváhala, no nakoniec prikývla a svoj malíček priložila k môjmu. Navzájom sme si ich prekrížili. Po celý ten čas sme si však vzájomne pozerali do očí. V Laureniných očiach bola láska, no aj strach.