Čakala som v knižnici na ľudí, ktorí tvrdili, že sú moji biologickí rodičia. Tak tipické. Každý to tvrdí.
"Myslíš, že budú v pohode?" Spýtala som sa Olivie, ktorá sedela za stolom a čosi ťukala do klávesnice.
"Neviem, no priezvisko majú rovnaké ako ty...myslím, že to vyzerá nádejne. Tak či tak budeš mať dostatok času. Takéto konanie, ako iste vieš, trvá niekedy aj pol roka."
"Viem, samozrejme, že viem." Nechápavo som sa na ňu pozrela.
"Ako sa má Kristine?" Konečne sa odlepila od počítača a pozrela mi do očí.
"Vyzerá byť šťastná. Vraj sú fajn."
„Mhm.“ Zamumlala som.
"Dúfam, že si ťa vezmú. Zaslúžiš si mať dobrý život."
"Tiež si to myslím." Vzdychla som. Onedlho zazvonil zvonček.
"Priprav sa, idem im otvoriť." Povedala Olivia a zmizla vo dverách. Zrazu ma premohla panika. Nie, len to nie, prosím. Nesmiem panikáriť. Sú to moji rodičia! Och, to znie tak absurdne. Rodičia? Vážne?
"Ahoj, ty si Mel, však?"
"A -áno." Vytrhla ma z premýšľania žena, ktorá tvrdí, že ma porodila. Dobre, zoznámenie je za nami. A teraz pohovor. Len netrepni nejakú hovadinu, Mel.
"Takže vy ste Beadlesovci, správne?" Spýtala sa Olivia.
"Áno. A vy ste?"
"Olivia McMayer, výchovná poradkyňa a sociálna pracovníčka, teší ma. Nech sa páči, sadnite si." Ukázala na dve kreslá vedľa mňa a zastrčila si prameň ryšavých vlasov za ucho. Typická Írka.
"Dobre, tak aby sme začali." Prehodila si pravú nohu cez ľavú a premerala si tých dvoch pohľadom. "Mel Beadles. Má sedemnásť rokov. Podľa mojich informácií ste ju dali do domova krátko po pôrode. Je to tak?"
"Áno." Prikývol ten chlap. A ja že mu mám hovoriť oci?
"Medzi časom si ju vzala vaša mama." Olivia zablúdila pohľadom k Sandi - mojej vraj biologickej mame.
"Áno, to vzala, no my s mamou nie sme veľmi v kontakte. Žije v Stretforde a z Toronta často nechodievame za ňou. Nie je to až tak ďaleko, ale nemáme tak dobrý vzťah, aby nám to chýbalo." Objasnila svoju situáciu a čakala na Oliviínu reakciu.
„Aha.“ Zamyslene si položila ukazovák na peru a klopkala perom o drevený stôl. „Takže, ak to správne chápem,“ prísne sa na nich pozrela, „vaša dcéra bola kúsok cesty od vás, u vašej mamy a vy ste sa na ňu vykašľali. Teraz ju však chcete späť po sedemnástich rokoch. Správne?“
„Viete, pani...“
„Slečna!“ Olivia jej prudko skočila do reči.
„Prepáčte.“ Odmlčala sa a na okamih sklonila hlavu. „Viete slečna McMayer, ide o uhoľ pohľadu. Moja matka je človek, ktorý tak ľahko neodpúšťa a..“
„Prepáčte, ale Melanie má sedemnásť rokov. Stačilo zodvihnúť telefón, zavolať sem, do domova a vypýtať si Mel, prípadne jej číslo. Stačilo jedno stretnutie, lenže, vy na ňu kašlete!“
„Pozrite, ľudia robia chyby...“ ozval sa aj ten pán.
„Robia, ale vy máte už dve deti. Prečo sa o ne staráte a o Melanie nie?“
„Naša finančná situácia bola v tej dobe tak zlá, že sme si nemohli dovoliť druhé dieťa.“
„A toto je riešenie? Christian je predsa vaše tretie dieťa. Na toho ste financie mali?“
ČTEŠ
Light And Darkness In The Life
FanficMelanie Beadles (17) má za sebou ťažkú minulosť. Biologickí rodičia sa jej vzdali a starí rodičia ju už nevládali vychovávať. Bola už v pár rodinách, no vždy sa vyskytol nejaký problém, prečo opäť skončila tam, kde je dnes. V detskom domove. Jeden z...
