Lena

1. Perfekcionistka

Otvorila som prudko oči. Zase som počula ten istý zvuk. Bolo to ako dunenie, akoby niekto plnou silou päsťami búchal na dvere. Vedela som, že ten zvuk prichádzal z prízemia. Celá som sa rozklepala a zatajila som dych. Nastražila som uši a počúvala som či ešte niečo začujem. Nastalo hrobové ticho. Neozvalo sa ani len puknutie podlahy. Myslela som si, že už blúznim. No prisahám, opäť som to počula. Predsa by som sa nezobudila len tak. Bola som celá spotená a mala som strašný smäd. Premýšľala som či mám dosť odvahy, aby som zišla dole po schodoch do kuchyne a napila sa. Bola som však príliš vystrašená, tak som zašla len do kúpeľne, hneď vedľa mojej spálne. Keď som stála pred zrkadlom a pila vodu z pohára, začula som to znovu. Ten dunivý prenikavý zvuk. Pohár mi od zľaknutia vypadol z ruky a ako dopadol na kachličky, rozletel sa na stovky malých sklenených kúskov. Prešiel mi mráz po chrbte. Pozrela som sa na svoje bosé nohy a videla som ako mi z nich začína na mnohých miestach rinčať krv. Zbledla som ako stena, neznášam pohľad na krv. Matka, keby tu bola, by už chytila hysterický záchvat, nie kvôli mojim dorezaným nohám, ale kvôli kvapkám krvi  na svetlej podlahe v kúpeľni. Neznášala, keď sa niečo zašpinilo. Vždy mi vynadá, že som neschopná a nemotorná ako môj otec. Zaťala som ruku v päsť. Ukázalo sa, že nie som až taká nemotorná, ako si o mne myslela. Každopádne, tú nohu som si musela ošetriť. Nemotorným krokom som prešla k poličke, kde mávame veci z lekárničky. Hľadala som dezinfekciu a obväzy alebo leukoplasty. Jedným uchom som naďalej načúvala, čo sa ešte zdola ozve. Alebo kto. Rýchlo som si utierala dorezané chodidlá a vyťahovala malinké kúsky skla z kože. Fuj, bolo to také odporné. Potom som si obe nohy obviazala okolo priehlavkov a snažila nemyslieť na to, ako to štípe. Dúfala som, že sa mi podarilo vytiahnuť každý malý kúsok skla. Bola som doma sama, nemal mi kto pomôcť. Matka bola už preč a otca som nevidela približne mesiac. Áno, už je to mesiac. Naposledy sa strašne s matkou pohádali, kričali po sebe ako zmyslov zbavení. Nemohla som to už vydržať. Celý čas som si držala ruky na ušiach a počítala od jedna do sto, aby som som sa upokojila a vyrvala ten krik z hlavy. Hádky boli u nás na dennom poriadku a dôvodom bola zase matka, stále vyvolávala nejaké konflikty. Po tomto incidente , ktorý sa odohral pozde v noci, som sa zobudila do ničím nerušeného tichého rána, a od vtedy som otca nevidela. Ak sa nehádal s matkou môj otec, hádala som sa s matkou ja. Bola to príšerná ženská, chorobná perfekcionistka. Načisto chorá pedantka. Všetko muselo byť podľa jej predstáv, všetko muselo byť dokonalé, podľa nejakého jej šialeného systému, všetko malo svoje miesto, všetci sme mali svoje úlohy, ktoré si ona vymyslela. Ja som mala byť dokonalá dcérenka, z ktorej raz bude lekárka alebo právnička. Musela som chodiť dokonale oblečená, učesaná a namaľovaná. Nesmela som nadávať, chodiť von s hocijakými dievčatami a už vôbec nie s chlapcami. Celý život mi naplánovala podľa akejsi schémy, ktorá vznikla v jej chorej hlave. Riadila mňa, riadila otca, riadila celý tento dom. A myslela si, že je to geniálny plán, ako byť dokonalou matkou a manželkou.

Ako som prechádzala z kúpeľni do izby, hrnuli sa mi do očí slzy, pretože ma tie nohy pri každom jednom kroku strašne štípali. Hnevalo ma to, cítila som sa ako kripel. Hluk sa už neopakoval. Bola som hore ešte hodinu, triaslo ma a pri spomienke na zakrvácané chodidlá ma stále napínalo. Nakoniec som zaspala a prebudila som sa už len ráno. Do ďalšieho tichého rána. Ach, milovala som to ticho.

V podvečer som sedela doma, písala som esej, čo máme priniesť ako výstup z jedného nudného predmetu. Nemohla som sa dočkať, kedy už konečne zmaturujem a vypadnem nielen zo strednej, kde teraz chodím, ale hlavne z tohto domu a z tohto mesta. Vonku sa zbierali mračná na búrku a fúkal silný vietor, až dunelo v celom dome, ako narážal na strechu. Sedela som v kuchyni, keď búrka zasiahla naplno. Dážď šibal do okien, každých päť minút udierali blesky a mňa vždy od ľaku nadvihlo. Snažila som sa sústrediť na svoj notebook, ktorý som mala položený pred sebou a snažila som sa nevnímať to prírodné desivé divadlo vonku. Bola som sama v celom dome, takže mi nebolo všetko jedno. Na tú samotu si človek ľahko zvykne, hlavne keď nikto nekričí a nepoučuje ma o tom, čo mám robiť a ako žiť. Ale bolo málo hodín, síce už bola tma, no dookola som si opakovala, že žiadny hluk počuť v dome nebudem, pretože sa ozýva stále len v noci. A okrem toho, mala som všade pozapaľované svetlo, upokojovalo ma to. V polke písania zrazu vypadla elektrina. Bola to otázka času, keď vonka zúril ten tajfún, no snažila som sa nepodliehať panike. Ostala som úplne po tme. Rýchlo som zháňala po šuplíkoch sviečky a zápalky. Ešte som trochu krívala, pretože aj keď mi v nemocnici chodidlá ráno ošetrili, stále to nepríjemne pálilo pri každom pohybe. Ako som zapálila prvú sviečku a pozerala sa pri tom do jej plameňa, zahliadla som pred sebou siluetu postavy. Zdvihla som prudko hlavu, ale nikto tam nebol. Srdce mi bilo ako splašené. Asi sa mi to len zdalo. Zapálila som asi 15 sviečok a porozkladala som ich po celej kuchynskej linke, rozhodla som sa, že búrku prečkám tu na prízemí. Notebook mi ešte pracoval, ostávali dve hodiny kým sa baterka vybije ak ho nezapojím do elektriny. Hlboko som sa nadýchla, hnevajúc sa na seba, že som strachopud ako malé decko, a sadla som si späť za stôl, aby som dopísala esej. Pozrela som na obrazovku a ostala som sedieť ako prikovaná. Vtom vonku, a pomerne dosť blízko, udrel blesk, takže som ešte viac stuhla a celá roztrasená pozerala na svoj počítač. Moja esej bola preč. Namiesto nej predo mnou svietila nová strana textového dokumentu a na nej bolo asi miliónkrát za sebou napísané: VRAŽDA. Veľkými hrubými písmenami, bez medzier. Poobzerala som sa okolo seba, akoby som neverila vlastným očiam. Plamene sviečok sa mihotali a všade vytvárali čudesné tiene a siluety. Vrátila som sa pohľadom na svoj notebook, no tie slová tam stále boli. Vošiel do mňa hnev, chcela som vziať ten notebook a hodiť ho o zem. Zo všetkých slov, musel môj sprostý notebook vygenerovať práve toto?! Je to už stará rachotina, musím si kúpiť nový. Zaklamala som sama sebe, že to musel byť nejaký skrat a vymazala som celý dokument, bez nejakého dlhšieho premýšľania. Začala som písať esej odznovu.