Lena

2. Most

Bolo to zvláštne. Sedieť v takej výške, hompáľať nohami vo vzduchu nad rozbúrenou vodou miestnej rieky, do chrbta mi narážal ostrý ľadový vietor a na hlavu mi dopadli prvé kvapky typického jesenného dažďa. Možno bude aj búrka. Pre niekoho by to bola výstraha ísť domov, no mne sa to takto páčilo. Na tom moste som trávila  toľko času, že som aj zabudla, prečo je ten most uzavretý pred verejnosťou. Vraj to bolo nebezpečné, najmä keď sa pri takýchto upršaných dňoch zdvihla hladina vody a tiež aj stabilitu mosta mnohí odsúdili ako katastrofálnu. Ale keď ste mladý človek, vyhľadávate miesta, kde nikto nechodí. Také, kde sa môžete zašiť s kamarátkami a kamarátmi, kde si môžete dať prvú pusu s frajerom, kde môžete robiť všetky legálne aj nelegálne veci bez toho, aby vás niekto videl. To bolo na tomto mieste magické, bolo to len naše miesto. Dneska som tu sama. Potrebovala som si vyčistiť hlavu, premyslieť si ako ďalej. Všetko by bolo v úplnom poriadku, keby som sa necítila ako zneužitá a oklamaná handra, hodená kdesi v kúte. Mám síce milujúcich rodičov a super staršieho brata. Čo som ale nečakala, a čo podľa mňa nečaká takmer žiadne dievča, ktoré je až po uši zamilované, môj frajer, teda už ex frajer, ma podvádzal. Kiežby som mohla vrátiť čas a uvedomiť si, aký je to úbožiak a klamár. Kiežby som mohla mať viac rozumu a vidieť pravdu, nie byť zaslepená citom a predstavami, vďaka ktorým som si ho zidealizovala a myslela som si, že je dokonalý. Znova som sa rozplakala. 

................................................................................................................................................................

V poslednom čase  necítim nič, jedine osamelosť. Nič mi nerobí chlad, nič mi neubližuje, necítim. Jedine tá samota je akoby trest za moju naivitu a hlúposť. Sedela som na tom moste aj dnes. Aj dnes som len tak pozerala na hladinu rieky podo mnou, aj dnes som len tak kývala nohami sem a tam, vediac, že aj keď sedím úplne na okraji, nespadnem. Nakoniec som sa rozhodla, že idem domov. Mama varila večeru, otec sedel za stolom a čítal si noviny, a môj brat bol kdesi vonka.  Ľudia ho mali vždy radi, všade bol obľúbený, všetci ho poznali. A tiež bol obľúbený medzi dievčatami. Pravdepodobne aj teraz bol vonka s nejakou novou frajerkou. Sadla som si za stôl, oproti otca a pozorovala som ho ako si sústredene číta noviny.

"Už zase je tu nejako chladno, Peter. Mal by si spraviť niečo s tým kúrením. Ešte je len jeseň a my tu už mrzneme." Sťažovala sa mama. 

Otec zdvihol hlavu, pozrel na mamu a videl ako sa chytá okolo pliec, aby mu zdôraznila, že jej je ozaj zima. Otec  prikývol a tiež  si cez seba prehodil sveter, čo mal položený za sebou na operadle stoličky. Aj jemu bola zima, ale bol tvrdohlavý a vždy oponoval, že s kúrením je všetko v poriadku.

"Pozeral som sa na to už včera. A aj predvčerom. S kotlom je všetko v poriadku, drahá." Zafrfľal spoza novín. 

Mne nebola zima. Predtým mi bývala, hlavne, keď sme boli na tom našom moste s kamarátmi aj celé hodiny alebo keď som tam bola sama, keď ma nemal kto zahriať. 

"Pôjdeme tam zajtra, Peter?" Spýtala sa náhle mama.

Hlas jej preskočil o tón vyššie, videla som, že mala slzy v očiach. Niečo mi ušlo ? Mala by som ich asi nechať o samote, nech sa porozprávajú. Chcela som sa postaviť, ale moja zvedavosť mi v tom zabránila. A okrem toho, rodičom nevadí, keď som tu. 

"Povedal som ti, že pôjdeme, keď budeš pripravená. Takže ak chceš ísť, tak môžeme." Povedal oco mäkším hlasom, aby sa mama nerozplakala.

Toto som na nich mala vždy rada. Boli k sebe vždy milí, úprimní a vždy vedeli, ako sa ten druhí cíti. Vždy si vedeli pomôcť bez toho, aby dopovedali vetu, aby o svojom probléme medzi sebou hovorili. Akoby si čítali myšlienky. Po takom manželstve som vždy túžila. Potom som sa ale rozhodla, že ich predsa len nechám tak. Chcela som sa ísť pozrieť do svojej izby. Keď som sa v nej ocitla, spomienky ma ošľahávali ako ten ostrý vietor  na moste. Bolo to zvláštne a zároveň upokojujúce. Vždy, keď som dlho na moste alebo mimo domu, tak mám pocit, že som doma nebola 100 rokov a keď sa opäť vraciam, je to ako cesta v čase. Ostala som už zavretá v izbe, nechcela som rušiť rodičov a rozhodla som sa, že počkám na brata.  

Bola noc, keď sa Leo vrátil z pravidelného mestského záťahu. Sledovala som ho z okna ako vystúpil z kamarátovho auta. Takže žiadna frajerka. Nie, necítila som sa hlúpo, keď som ho takto sledovala, necítila som sa pri tom nijako, proste som bola len zvedavá. Počula som ako hlučne dupal cestou po schodoch a ako si s vrzgotom privrel dvere na izbe. Prešla som do jeho izby, trochu zaškrípali. Leo sa obzrel. Pozrel priamo na mňa, ale nič nepovedal. Nevadí mu, keď chodím k nemu do izby. Zapol si notebook a hodil sa na posteľ. Sadla som si na kraj postele, vedľa neho tak, aby som videla na obrazovku. Odrazu sa Leo strhol, že aj mňa to prekvapilo. 

"Ach, musím zas skontrolovať ten kotol s ocom. Takáto zima." Šomral Leo a ťahal si na seba prikrývku. 

Mne bolo fajn. Zachichotala som sa nad jeho ušomraným hlasom. Pripomínal mi ten mamin, tá tiež rada na všetko frfľala. Keď som ale videla, čiu fotku si môj brat obzerá na facebooku, vošiel do mňa taký hnev, že som okamžite vystrelila na nohy a musela zhlboka dýchať. Môj frajer už má novú frajerku! Sme bez seba mesiac a on má novú frajerku?!  Istotne je to tá, čo ma s ňou podviedol! Nezisťovala som si vtedy jej meno, bolo mi to aj jedno, stačilo mi, že mi viacero ľudí potvrdilo jeho povesť záletníka a všetci sa čudovali, že som s ním. Vedela som, že je to hajzel, ale nečakala som, že by dokázal byť taký neúctivý a bezočivý! 

Leo si šomral nadávky popod nos, keď videl fotku toho môjho bezcharakterného bývalého frajera. Zúril rovnako ako ja.  Ten človek nikdy v živote nič nedokázal, len to mu išlo dobre ako ubližovať ľuďom, ktorým mu na ňom záležalo! Mala som si otvoriť oči, kým bol ešte čas! Mala som mať viac rozumu! Brata strhlo až tak, že vyletel z postele,  celý bledý ako stena, pretože ako som s hnevom zmizla z jeho izby, dvere sa tak prudko zavreli, že tresli takou silou, že to museli počuť aj susedia  a okrem toho praskla žiarovka, vlastne doslova vybuchla žiarovka aj v Leovej izbe, aj na chodbe. 

"Lena... ?!" Počula som ako zakričal moje meno, ale nedokázala som sa vrátiť, aj keby som chcela. 

Sedela som na moste, hompáľala som nohami vo vzduchu a pozerala som ako sa voda  v rieke tam dole krúti a tmavne ako keby do nej niekto lial atrament.  Už sa začínali sfarbovať všetky stromy na okolí a vytvárali čarokrásne umelecké dielo. Z niektorých stromov už  opadli takmer všetky listy. Nemala som v obľube jeseň, vlastne by sa dalo povedať, že som toto ročné obdobie nenávidela. Ale čo som dokázala vždy obdivovať,  bola práve táto nevinná, upokojujúca a ničím nerušená prírodná panoráma. 

Vybrala som sa nakoniec tam, kde som vedela, že budú moji rodičia. Neviem ako som si to domyslela, proste som vedela, že ich nájdem na tom mieste. Rozprávali sa o tom včera, ale vlastne dokopy nepovedali nič. Teda mama to spomenula, že tam chce ísť. Ako keby sa ešte báli vysloviť to slovo.  Keď som sa ocitla pri veľkej kovovej bráne, zacítila som akýsi divný pocit niekde v oblasti brucha. Ako keby nevoľnosť, no tá to rozhodne nebola. Hľadala som rodičov, ale toto miesto bolo plné tvárí a ľudí , bol tu hluk a krik, dokonca som celkom zreteľne počula nárek malých detí.  Ľudia tu cez seba kričala a rozprávali sa, pritom toto miesto vždy symbolizovalo pokoj a ticho. Nebolo ľahké mamu a otca nájsť, ale nakoniec som zazrela Leovu zelenú bundu. Prišla som k mame a oprela som sa jej o plece. Objala sa okolo ramien a mierne ju aj striaslo. Zase jej bola zima. 

"Snáď je jej lepšie tam, kde je teraz." Zachripel smutným hlasom môj brat. 

"Určite je z nej už anjelik." Zastonala mama a potom sa hystericky rozplakala. 

Odsunula som sa, aby ju otec mohol objať a utešovať. Nerada som ich videla takých smutných, nerada som videla mamu takú zničenú a uplakanú. Kiežby sa dal vrátiť čas. 

"Odpočívaj v pokoji, Lena." Povedal potichu môj brat a položil mi na hrob kyticu. 

Kiežby som im mohla dať nejaké znamenie, spojiť sa s nimi, povedať im, nech sa netrápia, že tá bolesť prejde a ostanú im len pekné spomienky. Bola som rada, že verili tomu, že som v nebi, že je zo mňa anjel  a žiarim kdesi na oblohe. Kiežby tomu tak bolo. Ostal mi totiž len ten starý, zhrdzavený most, ktorý sa cez jednu strašnú búrku takmer celý rozpadol. Konštrukcia nezvládla tie návaly vetra a všetko, čo na tom moste bolo, popadalo do rozvírenej hlbokej vody miestnej rieky. Od vtedy tam nechodí skoro nikto, každý sa teraz tohto zničeného mosta bojí. Jedine ja som tam stále.  Ako keby bol na tom moste magnet a ja som bola druhý, navzájom sa k sebe ťaháme a keď sme spojení,  nevieme sa rozdeliť.