Lena

4. Fotografia

 Poznáte ten pocit, keď ste napätý a celý nepokojný , máte pocit, že sa niečo zlé stane alebo že sa stane niečo šokujúce? 

                 Myslela som si, že je skoré ráno, keď som otvorila oči, no žiaľ, bol už obed. Opäť som sa nevyspala, prehadzovala som sa celú noc, trhalo ma a triaslo. Myslela som si, že som mala horúčku. V zrkadle som videla aká som bledá a aké mám veľké fialové kruhy pod očami. V kombinácii s mojim dlhými čiernymi vlasmi som vyzerala ako prízrak.  

Vždy som bola tak trochu citlivka. Neznášala som pohľad na krv, nenávidela som hádky, bitky, násilie, všetko zlé sa mi protivilo. Z princípu som bola aj vegetariánka. Nepozerávala som hlavné správy, pretože vidieť aký je svet krutý, som nikdy nepotrebovala, vedela som to aj bez správ o teroristických útokoch, pohodených deťoch v kontajneroch či smrteľných autonehodách. 

Keď som mala 15 rokov, začali sa mi snívať desivé sny o tom, že som zavretá v nejakej miestnosti z kade niet úniku. Všade je tma, ľudia kričia o pomoc a ja som vystrašená na smrť. Vždy som vedela ako to dopadne a vždy to tak aj bolo. Darmo, že som kričala, škriabala po stenách, prosila o zmilovanie- vždy som umrela. 

Moja povaha sa snažila s tými snami vyrovnať ako vedela, ale i napriek tomu som časom navštívila psychologičku. Sem-tam som si mohla dať lieky na spanie, ktoré mi ona predpísala. Mala som pocit, že po tých rokoch ju už nudím, pretože nech so mnou preberala čokoľvek, sny boli stále rovnaké a stále som jej hovorila to isté. Nemala som čo nové ponúknuť. 

Väčšinou som sa budila celá spotená, roztrasená a úplne vysmädnutá, dokonca i vyhladnutá. Pritom som vždy pred spaním pila vodu a večerala som pravidelne o šiestej. Ten hlad a smäd boli stále také intenzívne, že som zakaždým musela ísť do kuchyne, a bolo jedno, koľko je hodín, najesť sa a napiť sa. Ako keby som nejedla a nepila niekoľko dní. 

Aj toto som povedala psychologičke. Trvala na tom, že to je dôsledok stresu z nočných môr. Raz ma skúšala presviedčať, aby som prešla na normálnu stravu, teda aj mäsovú. Začala mať podozrenie, či sa moje telo nejako nebúri voči vegetariánskej potrave. Odmietla som a už sme sa o tom nerozprávali. Sny som mala podstatne dlhšie ako vegetariánsku mániu. 

"Lena, odkiaľ máte túto jazvu?" Spýtala sa ma na jednom sedení psychologička. 

Pozrela som si na svoju ľavú ruku. Tesne za zápästím som mala jazvu dlhú asi 5 centimetrov. Netušila som odkiaľ sa tam vzala, ale počula som doktorkin podozrievavý tón. 

"Nie, to nebol pokus o samovraždu. Neviem odkiaľ ju mám. Keby som sa poškodzovala alebo sa pokúsila vziať si život, povedala by som vám to." Odpovedala som stroho. 

Možno mi neverila, ale ja som neklamala. Vyzeralo to ako popálenina, ale bola čudná, priúzka, krátka, ako keď si dávajú ľudia odstraňovať tetovania alebo keď si prejdú po ruke žehličkou. Nedokázala som si spomenúť od kedy ju mám. 

Niekedy sa ma doktorka pýtala na detstvo. Asi si myslela, že nejaký strašidelný zážitok z detstva by mohol spustiť všetky tie sny a záchvaty hladu a smädu. Neprežila som nič výnimočné, mala som pekné, obyčajné a ničím nerušené detstvo, na predmestí. Mala som oboch rodičov a staršiu sestru. Pokiaľ sa sesterské šarvátky a bitky dali nazvať hrozivým zážitkom z minulosti, tak jedine tie mi napadali. Nebolo na mne do 15 rokov nič zvláštne. Od puberty sa to celé začalo. 

V jednu noc, do smrti si tú noc zapamätám, zašli moje nočné mory ďalej. Nebola som len v miestnosti, z ktorej nebolo úniku. Bola som v obrovskom starom dome, vyzeralo to skôr ako stodola.  Všetko bolo rozmazané, ledva som videla pred seba. Bolo tam toľko ľudí! Keď som párkrát zažmurkala očami, aby som sa lepšie zorientovala, uvedomila som si, že všetci tí ľudia boli ženy. Mladé aj staré. Tak som sa bála. Vedela som, že má niečo prísť. Niečo hrozné. Bol tam zmätok, ženy behali okolo mňa, drgali do mňa a nadávali, keď som sa neuhla.  Stála som v strede tej budovy ako soľný stĺp, nedokázala som sa pohnúť ani nič povedať. Nechápala som, čo sa deje.