Jazdec

PROLÓG

Spím.

Aspoň si to namýšľam.

Teda snažím sa presvedčiť mozog, aby už nepracoval na plné obrátky.

Nie, takto určite nikdy nezaspím.

No nič. Považujem o svoje izbe kvádrového tvaru. Je malá pre jedného, nie to ešte pre dvoch. A len tak mimochodom.... dvoch podotýkam pubertiakov ako sa patrí.

V izbe je len to najnutnejšie. Nie sme totižto najbohatší. Moji rodičia robia čo môžu, no nestačí to. Je mi ich ľúto, keď si odriekajú veci, ktoré nám dajú. Ono by to tak nebolo, ak by otec nezošalel. Ako ľúbim ho, aj všetko, ale vážne. Je to bývalý policajt a raz v službe mu pred očami zastrelili parťáka. Vinníka nikdy nenašli, no v skrate.... s otcom to poriadne zamávalo a už nič nebolo ako predtým. A mama... je to sestrička v detskej nemocnici a také svetielko rodiny.

Šťuch, šťuch. Ignorujem ho.

Šťuch. Ignorácia.

Boha jeho!!!

Je otravný. Kurva.

No, aby som to objasnil. Moja/naša izba má jeden písací stôl so stoličkou, poschodovú posteľ (ja spím dole kvôli strachu z výšok a preto tá osoba nado mnou mi môže pokojne piť krv, lebo jej stačí sa len vykloniť zo svojej... kde je férovosť?) a v neposlednom rade šatníkovú skriňu. Úprimne. Nedá sa tu hýbať. A preto nemáme ani podlahu, ani vymaľované steny. Šak načo?

"UŽ SOM TI POVEDAL...."

Och Bože!!

Opäť niečo. Rodičov milujem, ale su niekdy až priveľmi živí... Kriste. Otec ma opäť svoje nálady. Mama. Chúďa ona. Musí si ten výlev zlosti dole ticho pretrpieť. V takýchto situáciach sa na otca hnevám a veľmi. Prečo to robí, keď ju miluje? Teda vážne úbohé....

"Choď to omrknúť. Adam, Adam, ADAM!!" Tvrdo sa ma pokúšal vyprovokovať neprestajným štuchaním do môjho chrbta Michael, môj mladší brat. No nech na to rovno zabudne. Možnože pri slovíčku prosím, by som nad tým uvažoval, ale teraz.... Pchee..

To, že je starší, neznamená, že sa zdvihnem z tohto pelechu a že ani múdrejší nie  je ... teda vážne. Nie je!!

Aj keď uznávam je krajší ako ja.

Má alabastrovú pokožku, tmavohnedé veľké kukadlá a atletickú postavu, vlasy a oblečenie vždy podľa najnovšej módy a jeho nadpozemský vzhlad ešte zlepšujú jeho zuby. Žiarivo biele...

A jaa?? Čo ostalo mnee?? Veruže... holé nič!

No proste opak... Veľké čelo, na ktoré padajú hrdzavé, krátke a nepoddajné kučery, pehy po celom ksichte, prasacie očká, krivé zuby, ktoré zdobí zubný strojček a postava.... no vysokí sme obaja rovnako- cca 170 cm. Podľa mňa tak akurát. Ibaže rozdiel pri pohľade naňho a na mňa je, že ja vyzerám akoby sa na mňa pozeralo cez guľaté akvárium. No úprimne priznávam, som oblejší, ale za to mäkký. To môžem zaručiť na 100%.

To otravné stvorenie este stále dobŕdza, akoby nechápalo... No napokon predsa len dostal rozum a "sám od seba" a hlavne na "dobrovoľnej" báze zbehol dole.

"AAAAAAA!!" "NIEEEEE!!!" Tie výkriky sa prelýnali s dvoma rôznymi hlasmi. Brat!! Mama!! Čo im otec urobil??

No toto ma už z postele vytiahlo a s malou dušičkou utekám dole kozmickou rýchlosťou po... no povedzme, že po holandských schodoch - to jest úzke a malé... Bože Adam, spamätaj sa! V duchu som sa najmenej stokrát prefackal.