Jazdec

3. STARÉ ČASY?!

Alkohol.

Chľast.

Pálivá voda.

Toľko synoným vyjadrujúcich jedno a to isté. Látku otupujúcu všetky zmysly. Látku, čo vracia evolúciu späť na začiatky. Látku, na ktorú sa mi zbiehajú slinky. Látku, ktorá je mojím vykúpením. Látka, ktorá teraz predstavuje moju jedinú myšlienku.

Na to som myslel celú cestu. Až kúsok cesty pred barom ala bojový bunker som začal premýšľať nad svojím životom. Ale bolo tam priveľa čo ak, tak som ho jednoducho nechal plávať.

Ani som si neuvedomil ako dlho takto v myšlienkach tápam, kým som neuvidel tú ohyzdnú budovu dookola obohnanú železným plotom. Bola celá zo sivého kameňa, elkového tvaru, ktorý bol pod nánosom sneho dosť ťažko viditeľný.

"Kurva. Čo to za pojebaný stroj je toto? Šak je to Jeep preboha," hrešil a zúfalo hľadel pred seba Marco. Ďalší desiati sa len hlučne smiali. Ja som sa zmohol len na pokrútenie hlavy, pretože rozohnení Marco znamená nebezpečenstvo ostrého stretu a v jeho prípade len fyzického s dlhodobejšími následkami. Veru, všetci sme do istej miery agresívni a nemáme klapku na hnev a ani alkohol. No to je súčasť výcviku. Aby sme boli lepšie zbrane. Večné provokovanie a urážky si po istý čas vyberú daň. Sme nepredvídateľní pri čo i len malom výbuchu hnevu, pretože to vie rýchlo prerásť aj do no povedzme, že potýčky. Myslím, že to bola aj názorná ukážka z vodičovej strany. Stratil nervy, lebo cesta bola šmykľavá. No proste prkotina...

"Ty ostávaš?" prstom do mňa dlubne Peter. Ďalší z radu bezmozgov. On nemá dokončenú ani strednú, čo je asi jediný. Má preto aj komplex. Nemám ho v láske. Veľa si o sebe myslí. A čo sa výzoru týka, tiež nic moc. Chudý ako špilka, hrdzavé vlasy, pehy po celej tvári, nezdravo bledá pokožka a malé hnedé oči strácajúce sa na inak obrovskej a pretiahnutej tvári. Trošku ako kôň. A aj ten jeho predkus. Bŕŕŕŕ. Ale sniper je najlepší. Nikto nemá mušku ako on. A hej. Je jeden z mála, čo má nervy zo železa. Nejde ho ľahko vyprovokovať.

Kukol som naňho a on si už podupkával. Asi chcel zamknúť auto a kvôli mne nemohol.

Ani som si nevšimol, že sme už tu.

Sophia.

Bazmek.

Nemám ju rád. Je otravná a podľa mňa strašne falošná. Ale no čo už. Lukasov vkus na frajerky. Smutné. Ja by som s ňou nebol po tom čo urobila. Aj mňa s Lukasom trochu rozoštvala. I keď neúmyselne s prímesou mojej viny. Už to nikdy nebolo ako predtým.

"Ideš už? Vieš..." už trošku naoko podráždene poznamenal Peter. Šokovalo ho, keď som mu skočil do reči. Neznáša to takmer rovnako ako ja. A aby som ho ešte viac urval som flegmaticky povedal: "Šak hej, hej. Už idem. Nerob vlny," avšak moj geniálny plán mal skulinku, začal som sa smiať a Peter rovnako. "Ale vážne. Poď už. Je mi zima. A chcem už piť" prestupujúc z nohy na nohu poznamenal. "Vyzeraš ako keby ti bolo treba na WC. A no detail... kto šoféruje?" Víťazoslávne som poznamenal. Je najnovší a tak ešte všetky finty nepozná. Ale to sa stávalo každému. "Shit," zanadával a smutne na mňa pozrel. "Ten kto má kľúče," poznamenal so sklonenou hlavou. "Bingo. Dnes vyhrávate cenu blázna dňa," Normálne som cítil vinu, ale nepomôžem mu. Každý si svoje užil. Ešte by som vytŕčal z radu. To mi nechýba.

Vzdychol som a začal vystupovať z auta. "No poď. Ty kôpka nešťastia," prechádzal som okolo neho a buchol mu kamarátsky do ramena. Usmial sa a nasledoval ma.

Už pri vchode do klubu bolo cítiť aj počuť, že to tam žije a praská vo švíkoch.

Dvere z masívneho železa, s náznakom hrdze bolo neľahké otvoriť, ale stálo to za tú námahu. Pyžmo. Skôr smrad. Pot. Deodoranty. Voňavky. Alkohol. Všetko sa zlialo do jednej neidentifikovateľnej zmesi. Rovnako to bolo aj s ľuďmi. Natlačení ako sardinky na tanečnom parkete a tým, čo sa miesto už nezvýšilo, posedávali pri stoloch na kraji alebo pri bare. Panovalo tu prítmie, čo je pre človeka s obsahom alkoholu v krvi viac než len vyhovujúce. To musí Sophia ako dobrá barmanka a majiteľka vedieť...