Jazdec

4. RÍŠA SNOV

Po spomínaní so Sophiou som opitý zaspal na ani neviem čom. Ani neviem ako a kde. Jediné čo viem je, že najprv mi bola veľká zima, no potom už len príjemne teplúčko. Alkohol pomáha nielen pri hovorení pravdy ale aj pri ohrievaní organizmu.

Moja posledná "triezva" myšlienka bola cesta domov. Snáď sme došli včas. Nechcel by som vedieť jeho výraz a hlavne trest Vodcu, ak by sme neprišli, keďže nám dal aj voľno. To už bolo nezvyčajné. Ale asi som už len priveľmi podozrievavý.

Potom som sa ponoril do ríše snov s "ničím" nerušeným spánkom. Aj keď tie sny boli strašné. Boli to útržky mojich spomienok. Ale boli trochu upravené. Nepamätám sa, že by sa odohrali takto. Boli poznačené mojimi pocitmi a myšlienkami pri daných situáciách.

"NIE!!" zreval som. "A kto mi v tom akože zabráni?" sarkasticky sa zaškeril muž v čiernom plášti. Bol vysoký, svalnatý. Nebezpečný. Nepredvídateľný. Zlý do špiku kostí. Bol to môj tréner, aby som sa zlepšil v no proste všetkom. Bol som zbytočný. A chcel som sa vzdať a utiecť. Ako vždy a ako zbabelec. Bolo mi zo mňa zle.

Vzdaj sa.

Neustále sa opakujúca myšlienka sa mi hlboko zavŕtala do mojej mysle.

Kontrastová myšlienka bol Lucas. Držal ma tu. Síce nevedomky, no i tak. Ja. Bolo to o mne. Nie o ňom. Chcel som mu pomôcť. Aj keď som vedel, že som len príťažou, chcel som byť pre neho prospešný.

Slzy som mal na krajíčku, ale plakať nehodlám. Nie pred týmto tu. Hrdo som vztýčil hlavu a vystrel sa. On sa len zaškeril a sňal si z hlavy kapucňu. Odhalil svoju holohlavú a zjazvenú tvár, ktorú mu zdobila len jedna očná buľva a druhá, ktorú zdobila po polke hlavy tiahnuca sa jazva od čela až po pery v čudesnom úsmeve a samozrejme ako už zohavené zlo máva, tak aj zažltnuté zuby a opakovane zlomený nos, ktorý bol zahnutý v neprirodzenom uhle do prava. Proste grobian zvonku aj zvnútra. Nenávidel som ho.

"Nevieš odvrátiť pohľad však?" a zas ten úškrn. Nesúhlasne so pokrútil hlavou, ale bolo to skôr pre mňa ako pre neho. Jeho odpoveďou mi bolo len nepríjemné potiahnutie mojich už aj tak zúbožených vlasov dozadu. Vytrhol mi pár pramienkov a začal sa smiať. Hlasno a chrapľavo. Bolo mi zle.

"Dosť!" bol to hromový hlas, ktorý znenazdajky preťal tú situáciu. "Jaaa. Vodca..." habkal, zatiaľ čo ja som sa váľal po zemi. Bol nesmierne v šoku, keďže ani neprajavil svoju úctu k nemu.

Bože.

Hneď, keď mi doplo kto to je, som vstal a sklonil hlavu na znak úcty. Úspešne ma odignoroval. Ani len rukou nekývol.

"Tak ešte raz. ČO SA TU STALO?" vyštekol príkaz Vodca. Išla z neho ešte väčšia hrôza ako z toho zjazveného indivídua. "Má len poslúchnuť rozkaz, keďže som jeho akoby nadriadený a plus je nemožný v absolútne všetkom..." vysypal na jeden dych môj "osobný" tréner ešte pred prerušením. "NIE! Poslušnosť je..." začal hovoriť  no bol nehorázne prerušený mojím osobným tyranom. "Základ. Áno. Áno. To som mu aj..." "Neprerušuj ma ty jedno hovädo bezvýznamné. Ty si tu nič. Počuješ? NIČ!! Ja ti dávam nový rozkaz," ukázal na mňa prstom a mňa primrazilo k zemi rovnako ako jednoočka. Bol som radšej, keď ma ignoroval. Kiežby to robil aj teraz a neupriamil svoju pozornosť na mňa. "Zabi ho! Inak zabijem TEBA!" no to bol konečný verdikt. Už vtedy som zistil, že je psychicky labilný.

Zhrozene som sa naň pozrel ale vykonal som to. Presne ako chcel. Zobral som si strelnú zbraň, čo mi podával vystrelil. Presne do čela. Zavrel som oči. Bolo mi na vracanie. Ale urobil som to presne ako chcel, len aby som si zachránil vlastnú kožu.