Jazdec

6. ROZLÚČKA

Prebral som sa na pípanie. Bolo to veľmi otravné a nanajvýš iritujúce pre spiaceho človeka, akým som bol. Nebol to môj budík. Alebo? Neviem. Moment. Ja som nespal. Či áno? Ak áno, tak koľko?

Toto nie je moja posteľ. Je tvrdšia a nemám tu vyležané svoje "špeci miesto". Kde som?

Nie je tu okno. Z čoho usudzujem, že nie som vo svojej izbe.

Čo sa stalo? Nič si nepamätám. Pred čím sa ma môj mozog snaží ochrániť?

Odpoveď mi doslova vyrazila dych. Včera som musel odpadnúť, keď som bol obzrieť Lucasovu mŕtvolu. Treštiaca hlava mi toho bola bolestivým dôkazom. Avšak, chcel som sa naozaj presvedčiť. Pootočil som hlavou naľavo. Musel som sa zasmiať. Asi tisícpäťsto hadičiek vychádzajúcich z mojej ruky... Div, že mi tá žila nepraskla.

Chcel som sa posadiť, ale pri troch neúspešných pokusoch, som tú možnosť nahnevane zavrhol. Zavrčal som - zo zúfalstva? Pripadám si ako zviera.

"Zdravím. Konečne opäť medzi živými?" niekto sa uchechtol. Nebolo mi do smiechu. Nahnevane som sa pozrel tým smerom, ale odrazu mi prišlo dosť nevoľno. Zahmlilo sa mi pred očami. Začal som zúrivo žmurkať, ale bolo to zbytočné. Nevedel som na dotyčného zaostriť. Vzadal som to a zavrel oči.

"Na tvojom mieste by som to nerobil. Schytal si poriadne veľkú ranu do tvojej gebule. Prekonal si slabý otras mozgu. Preto tá nevoľnosť. A samozrejme, že aj obviazaná hlava. Rozbil si si ju, keď si dopadol na zem. Au. Tvrdý dopad," zachechtol sa a pokračoval: "mal si šťastie, že som ťa tam našiel. Asi to zobudeni včera bolo predsa len trochu prestrelené...." pousmial sa nad svojím odveci vtipom. Nepochopil som to.

Počkať, včerajšie zobudenie? Bol som mimo celý deň? A čo viac... ako vie, že som sa nezobudil sám? Aha jasné. To ma budil ten krivkajúci doktorko. Parchant jeden. Som mu vďačný. To ale rýchlo mením svoje nálady, nie?

Bože, dnes je rozlúčka, ktorej sa musím zúčastniť. Dnes sa s ním oficiálne a naveky rozlúčim.

Vie o tom vôbec Sophia? Snáď jej to niekto oznámi. Musel. Určite jej prišlo smútočné oznámenie. Ja som bol indisponovaný a teda aj ospravedlnený. Jediné pozitívum celej situácie. Stále ju nemám rád.

"Mal by si sa skúsiť posadiť. Dnes musíš ustáť jazdu na motorke a teda by si sa mal asi rozhýbať. Rozcvička? Hej. A aj pripraviť. Poobede je obrad," chcel ešte pokračovať, ale prerušil som ho a konečne pozrel jeho smerom: "kde sa bude konať?" Odpovedal trochu neisto. Prečo? Čo to nevie? "Za mestom. Veď vieš ako jeten bunkrový bar, tak ešte hodnú chvíľu z ním. Na verejnom cintoríne. Neviem ti to inak vysvetliť," poškrabal sa na zátylku. To robieval Lucas. Bolo mi z toho veľmi ťažko.

Fakt, že som ho stratil, mnou veľmi otriasol. Neviem ako dopadne vyšetrenie. Každopádne to moju pracovnú spôsobilosť neovplyvní. Je to skôr pre môj "duševný pokoj".

Vzdychol som.

"Dáte mi von z ruky tie vecičky? S nimi sa mi nebude veľmi dobre vstávať, nemyslíte?" a provokačne som nadvihol pravé obočie. Robím to vždy, keď som sarkastický alebo podrypovačný. "Ach. Áno. Samozrejme. Prepáč mi. Dnes som trochu roztržitý," ospravedlňujúco sa na mňa usmial a potom už len bez slova odcupital niekam doriti....

Ležal som a dúfal v zázrak. Nemohol som. Nie. Nechcel som vstať zo strachu. Irelevantné. Zakňučal som a posadil sa. Trochu sa so mnou svet zatočil, ale stále som vedel kde je hore/dole-čiže ešte stále norma. Pff... norma. Aké vtipné slovo.