Zberateľ očí

3. KAPITOLA

Prešlo niekoľko dní a po Katelyn ani stopy.

S Johnattanom som sa stretla iba raz v obchode. Dnes večer ideme na večeru.

Pozval ma na ňu pred všetkými. A všetci len oči vyvaľovali. Ja som bola Z toho trochu mimo, ale aj tak som nadšene súhlasila.

Mám z toho mierny stres. Alebo trému? Neviem. Ale zároveň sa teším. Urobil na mňa veľký dojem.

Keďže sa stretli v obchode, výborne sme sa porozprávali. A ešte mi aj odniesol nákup. To bolo od neho veľmi milé.

Pozrela som na hodiny- 13:39

Máme sa stretnúť u neho doma. O 18:30. Variť bude on. Čudujem sa tomu, lebo ma toľko peňazí (aspoň to tak vyzerá), že by si mohol platiť kucharku. Asi má rád súkromie.

Večerať vraj budeme na terase. To je divné. V tejto krajine nebýva často dobré počasie a tento deň nebol výnimkou. Bolo chladno, ale aspoň že nepršalo.
Asi si chce len chrániť súkromie. Nečudujem sa. Skoro vôbec sa nepoznáme.

Znovu som pozrela na čas - 15:27

Ešte mám dosť času. Čo budem robiť? Ach. Netuším.

Prešla som k oknu, ktoré bolo otočené na Johnattanov pozemok. Bol na záhrade a niečo tam upratoval. Chvíľu som tam stála. Potom som si doniesla stoličku. Ešte tam niečo zametal a potom začal vynášať záhradný nábytok.

Vyzeral byť kvalitný. Určite bol drahý. Ja by som ho určite neuniesla, ale Johnattan mal očividne dosť sily.

Ešte nejakú dobu som sa pozerala má jeho pozemok. On bol síce dnu, ale mal krásnu záhradu. Vyzerala tak... tak... tak záhadne.

Mal tam veľa vŕb. Vŕby boli veľké A staré.
Trávnik bol vykosený. Bol živo zelený. Buď má záhradníka, alebo sa o trávnik stará sám.

Opäť pozriem na čas - 17:28

Idem sa obliecť. Čo si len oblečiem?
Otvorím šatník a chvíľu do neho len tak pozerám. Som zúfalá.

Nakoniec si oblečiem:
-bielu blúzku s čiernym vybíjaným golierom
-Čierne úzke rifle
- Krémové topánky na opätkoch
-Na ruku čierne hodinky

Posledný krát pozriem na hodiny - 18:17 a potom do zrkadla.

Dúfam, že si mne nebude myslieť, že sa obliekam ako tínedžerka.

Zoberiem mobil, kľúče a vyjdem z domu. Zamknem a pomalým krokom vykročím k Johnattanovmu domu. Keď som takmer pri dverách, otvorí ich a s úsmevom ma pozdraví:" Dobrý večer."
"Dobrý večer. Prosím, nevykajte mi."
"Dobre,"odvetí s úsmevom," poď ďalej."
"To je lepšie" poviem a so slabým smiechom vyjdem dnu.
Teda nie dnu, ale priamo cez chodbu na terasu.

Slušne mi odsunie stoličku a keď si sadnem, tak ju aj so mnou zasunie. Je slušný a milý.

"Tak ako sa máš?" opýta sa ma.
"Dobre, len ma trápi to s Katelyn. Nebola to len moja susedka,ale aj kamarátka."
"To mi je ľúto."povedal, ale keď som začala hovoriť o Katelyn odvrátil zrak.
"Čo si dáš na pitie? Minerálka? Čaj? Víno? Koňak? Alebo niečo iné?" opýtal sa.
"Čaj. Vďaka." odvetím a usmejem sa.
"Daj mi chvíľku. Večera bude hotová o 15 minút."
"Jasné."

Odíde a o 3-4 minúty sa vráti s čajom. To bolo rýchle.

Chvíľu sa len tak rozprávame o mne. O sebe moc nechcel rozprávať. Väčšinu času som hovorila ja.

"Ospravedlň ma, prosím. Idem pre večeru." povedal a odišiel.

Hneď sa vrátil s polievkou. Zeleninová. Na nejaký divný spôsob, ale bola úžasná. Ak nezabudnem vypýtam si recept.

"Ďakujem, bola výborná."povedala som, keď sme obidvaja tú polievku dojedli.
"Nemáš za čo ďakovať. Snažil som sa."

Chvíľu len tak oddychujeme A potom donesie hlavné jedlo. Cestoviny s lososovou omáčkou. Tiež úžasné.

"Vieš, že máš nádherné oči?" opýtal sa ma. Fú, prekvapil ma.
"Ďakujem. Často mi to hovoria, ale ja si to nemyslím." odpoviem.
"Ak sa môžem opýtať... Máš ich po otcovi alebo po mame?"
"Po mame. " poviem a sklopím zrak. Svoju mamu som ľúbila. Doteraz ju ľúbim. Všimol si, že som smutná.
"Prepáč, nechcel som."
"To je v poriadku. Zmeňme tému." poviem.

Rozprávali sme sa o hudbe.

Odchádzala som okolo 22:30.
Mala som dobrú náladu. Smiala som sa. Je veľmi vtipný.

Keď sme prechádzali tou chodbou, ktorou sme prešli predtým na terasu, objal má okolo pliec.

Zastali sme pri dverách.
"Dáš mi tvoje telefónne číslo? Toto si musíme zopakovať. Takto som sa nebavil už niekoľko rokov." povedal s úsmevom.
"Samozrejme. Ja som na tom podobne." povedala som a nadiktovala som mu číslo. On mi dal svoje tiež.
"Len ho prosím nikomu nedávaj." povedal keď som odchádzala A potom ma rýchlo pobozkal na líce.
"Jasné. Neboj." povedala som a rýchlo som odišla.

Cítila som sa ako v siedmom nebi. On ma pobozkal! Iba na líce, ale aj tak...

Hojky 😊 tu je ďalšia časť. Cez 750 slov a ani neviem ako.
Dúfam, že sa páčilo. Ak hej tak vote poprosím. Ak nie tak mi do komentov napíšte čo by ste zmenili.
Ako ste si mohli mení sa nám to na lovestory. Neviem či je to dobre alebo zle 😮 tak aj na toto poprosím názor.
Venujeeeeeeeeeeeem @Larakz predovšetkým preto, lebo píše úžasne. A je veľká inšpirácia A super kamarátka.
Kto ďalší chce venovať kapitolu? Koment :D
Tak sa majte.

Ps.: Aj s týmto príhovorom je to 843 slov.