Zberateľ očí

4. KAPITOLA

Ahojte. Na začiatok by som Vám, moji drahí čitatelia chcela oznámiť dcéra veci.
1. Čoskoro sa dočkáte nového príbehu.
2. LenusqFrank ➡vďaka tejto úžasnej babe som sa rozhodla, že sa to nezmení na lovestorku.
To by bolo asi všetko na úvod.
Ps.: Pozrite si jej profil(LenusqFrank).

Dnes som si zobrala voľno. Chcela som ísť dobrovoľne pomáhať pri pátraní po Katelyn. Jonathan sa ponúkol, že pôjde tiež.

S pátraním by sa malo začať o 13:00. Stretnutie je pred miestnym úradom o 12:45. Tak strašne dúfam, že Katelyn nájdeme.

Bola som taká nervózna, že som ani nevarila. Objednala som si pizzu. Zjedla som len jeden kúsok. Nemala som chuť jesť.

Bolo 12:15 keď som odchádzala Z domu. Úrad je totiž na opačnom konci mesta.
Keď som zamkla a otočila sa, stál tam Jonathan. Mal oblečenú teplákovú súpravu značky Nike.

"Ahoj," pozdravil ma.
"Ahoj. Tak predsa ideš?" odzdravila som a opýtala som sa.
"Áno" odpovedal a vykročili sme rýchlym tempom k úradu.

Celú cestu ani jeden z nás nepovedal ani slovo.

Keď sme prišli na miesto stretnutia, bolo tam už dosť ľudí. Predovšetkým jej rodina a priateľ. Ale aj susedia, známi... Dokonca tam bola vedúca obchodu. Predčasne zatvorila obchod aby pomohla pri pátraní.

"Očividne je obľúbená." poznamenal Jonathan.
"No to asi áno. Ona je veľmi milá, priateľská. Vždy a každému pomôže ak treba." povedala som.
"Škoda, že som ešte nemal tú česť spoznať ju."
Neboj sa. Spoznáš ju. Dúfam." povedala som a potom sme už boli ticho.

Ešte chvíľu sme čakali, kým prišli ostatný. Rozdelili sme si rajóny. Boli sme vo dvojiciach. Ja s Jonathanom sme mali takú zabudnutú časť lesa. Veľmi ju chcel. Bolo to divné, ale neriešila som to.

Chvíľu sme len po tichu chodili a pozerali či ju neuvidíme.

"Čo keby sme začali vykrikovať jej meno? Možno nás začuje a príde k nám alebo na nás bude kričať." povedala som.
"Dobrý nápad." odvetil.

"Katelyn! Katelyn! Katelyn! Katelyn!" kričali sme jednohlasne.

Ešte asi 15 minút sme takto chodili a kričali. Stále nič. Mali sme pri sebe vysielačku aby sme sa mohli spojiť s ostatnými.

"Tu skupina 12. Máte niekto niečo?" povedala som do vysielačky.
"Nie. Nie. Nie. Nie..." ozývalo sa postupne naspäť.

Nikto nič nemá. To je hrozné. Čo ak ju uniesli?

Chcela som Johnatanovi niečo povedať. Hocičo. Ale nevedela som čo, tak som bola radšej ticho.

Už som nevládala tak sme si na chvíľu sadli a zjedli sme to čo sme so sebou mali a vypili sme kávu čo sme mali v termoskách.

Sedeli sme na veľkom pni neďaleko nejakej rokliny. Poznám tu roklinu. Je hlboká asi tak 2-3 metre a široká asi 10. Z tejto strany ako sedíme my je dosť strmá, ale z druhej sa dá zísť bezpečne dole.

"Poďme sa pozrieť dole." navrhla som.
"Kam?" zdvihol jedno obočie.
Tam do tej rokliny. Z druhej strany zídeme dole. Možno sa pošmykla a leží dole." povedala som rýchlo.
"Ehmm... Tak dobre." povedal a pomaly sa postavil.

Rýchlym krokom som smerovala na druhú stranu rokliny.
Keď sme schádzali dole všimla som si niečo.
"Poď!" vykríkla som a zbehla som dolu.
"Spomaľ! Ublížiš si!" kričal za mnou a už tiež bežal.

Zastala som pri tej divnej veci čo som z diaľky videla. Bolo to vrece. Vlastne vrecia. Jedno som otvorila. Pozrela som na Johnatana, ktorý už stál pri mne. Nevyzeral byť bo svojej koži.

Pozrela som dnu.

"Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa" vykríkla som a pustila som vrece.

Ahojte. Po dlhej dobe ďalšia časť. Dúfam, že sa páčila. Prosím názor do komentárov. Ak sa páčilo tak vote poprosím.

Čo bolo vo vreci?