Ľadový Eden [SK]

Prológ

Raz za čas si spomínala na to, ako prišla na svet.

Pršalo, alebo svietilo slnko?

Prišla na svet ako dar osvietený slnečnými lúčmi, alebo ju sprevádzali Bohovia pohromy a s dažďom, ktorý dopadal na zem, dopadla aj ona na rúk svojej slabej matke na nemocničnej posteli?

Niekedy sa snažila loviť myšlienky v tej najtemnejšej časti svojej hlavy, a popritom preskakovala prekážky vytvorené svojím podvedomím, ktoré jej bránili nahliadnuť hlbšie.

Občas rozmýšľala nad plytkosťou svojich myšlienkových pochodov, a hnevala sa, pretože ona sa v nich najradšej topila.

Akoby jej myseľ chcela pochovať všetko, čo sa stalo počas narodenia a dospievania.

Jej myseľ s ňou bojovala od útleho veku, kedy si prifarbila situácie, ktoré boleli a podčiarkla tie, ktoré jej menili vízie budúcnosti. Pretože to, ako sme sa zachovali v minulosti bude občas ovplyvňovať aj neexistujúcu budúcnosť.

Neskôr sa snažila spomenúť si ako z náručia matky alebo z kočiara na kolieskach sledovala oblohu.

Mohla byť modrá ako oceán alebo biela ako mlieko. Možno si ale zapamätala právu tú čiernu, ktorá spôsobovala zrýchlenie kočiara len aby sa skryla pred ťažkými kvapkami dažďa.

Jej oči sa hýbali tak pomaly, akoby celé jej detstvo trvalo večnosť a všetko bolo spomalené.

Útržky, ktoré nedávali zmysel ani pri pohľade na staré fotky.

Jej pery dokázali neskôr zachytiť signál jej mysle a povedala prvé slovo, nebol to krik, ani smiech.

Cítila ruky svojej matky, ktorá sa jej dotýkala šije počas toho ako jej zaplietala vrkoče. Spomína si na zimomriavky, ktoré jej tým spôsobila.

Pocítila ruky otca na chrbte, keď jej sľúbil, že pomocné kolieska z bicykla nedá nikdy dole.

Spomína si, že klamal, ale nikdy sa nehnevala.

Dokonca jej myseľ dokázala vytvoriť spomienky na strach, keď si prvý krát pomýlila brzdu a plyn.

A neskôr nervozitu, ktorú musela odhodiť aby stihla matku previesť do nemocnice, keď si zlomila nohu. Bála sa šoférovania, ale o matku sa bála viac.

Jemné prsty, ktoré sa dotýkali drevených postavičiek na šachovnicovej doske. Pomaly a strategicky.

Jej nos cítil pach Vianoc, ktoré niesli nesmierne ťažkú vôňu, ktorú nikdy nevedela opísať slovami.

Spomínala si na slová matky, ktorá ju utešovala nie pretože by plakala, ale pretože sa bála.

Nevedela, čo ju tak moc desí. Nevedela, či je to tma, alebo to, čo sa v tme môže skrývať. Alebo je to slnečné svetlo a len jej myseľ protestuje čiernymi vlajkami.

Nebála sa tmy, len miestností v ktorých bola tma. Pretože občas sa ti dokáže smiať nábytok a steny sa vedia zmenšiť.

A tak občas utekala aj pred hlavou, pretože to jediné miesto bolo tak tmavé.

Spomínala si na zlomové okamžiky, ktoré sa jej vryli do pamäte aby jej pripomínali, nech nerobí rovnaké chyby dvakrát.

A občas ich aj tak urobila tretí krát.

Pamätala si hnev, ktorý ju pohlcoval ako plamene. Nebola však Fénixov potomok aby si mohla dovoliť vyviaznúť bez zranení a ešte k tomu čakať na znovuzrodenie.

Plamene jej vlastného hnevu ju spálili a ostali jej jazvy v pamäti z toho, čo jej slová alebo skutky spravili.

Bol dobrým sluhom, zlým pánom. A ona sa nikdy necítila ako pán, ktorý rozkazuje. To hnev rozkazoval jej.