Duch Školy Temna /4/

2.

„Zmizol!" vletela do izby Ema a rovno priskočila k mojej posteli.

„To zmizol?" otočím sa jej tvárov a prinútim sa otvoriť jedno oko.

„Tobias. Odišiel a nevedia ho nájsť."

Táto informácia ma preberie rýchlosťou blesku a ja vyskočím na nohy.

„Kam ideš?" zakričí na mňa, no ja už bežím po chodbe a obliekam si plášť.

„Zachrániť čo som pohnojila!" zakričím späť a upaľujem do chlapčenskej časti.

„Sestrička! Zbalené?" uškrnie sa Mans, ale ktáča predomnou a pod kabátom jasne vidno obrysy opaska a jeho arzenálu.

„Zjavne nie som jediná že?" dobehnem ho a spolu vykročíme z areálu.

„Ako za starých čias." usmeje sa, keď sa rozbehneme.

„Až teraz." po mojom boku sa objaví Peter.

„Ako vieš kam ideme?" ozve sa v mojej hlave Petrov hlas. Zľaknem sa oživenia puta a hlavne jeho sily.

„Ty ho necítiš? Muži boli vždy lovcami a pozri, čonz teba zostalo." vysmejem sa mu a dúfam, že sa nevráti k témam pre mňa uzavretým.

„No potom prišli harpie ako ty a dokázali vyčuchať všetko, čo si zaumienili. A tak sme to vzdali a počúvame príkazy." zaškľabí sa.

„Idiot." zamračím sa na neho.

Len sa uchechtne a stále beží po mojom boku.

„Zastal." vyskočím na najbližší strom a prezriem si okolie. Stojí pri neveľkom výbežku a znáša drevo. Nie moc dobrý výber, ale všetko čo viem, si on nepamätá.

„Tak ho berieme." nahne sa Mans na konári, no ja ho zadržím.

„Je neskúsený, ale nie sprostý." vezmem šišku a pustím ju pod nás. Na mieste v strede letu sa vzduch okolo nej zavlní a šiška zmizne vo vzduchu.

„Mali by sme ho sledovať aby sme vedeli čo plánuje." pristane vedľa mňa Peter.

„Uteká." prekrútim očami.

„Áno lovkyňa? Lebo podľa mňa hľadá otca."

••

Skryjem sa za skalu tesne pod bariérou ktorú si postavil a na chvíľku si vystriem nohy. To som si naivne myslela, že budem mať pokoj.

„Odchádza." započujem brata a potom ešte niečo, veľmi slabé na to, aby ma to predtým nejako znepokojilo.

„Ja nie som hlúpy." zasyčí mi Tobiasov hlas na okraji mysle a ja vyskočím na nohy. Chalani už idú a ja sa pridám k tomuto triu, čo si nevie poradiť s chlapčekom.

Možno pre toto ma tak priťahoval...priťahuje, opravím sama seba.

Nikdy sa nevzdával a mal pre mňa pochopenie. Keď som niečo chcela, vedel ma pochopiť. Vedel prečo som tak zahľadená do obrazu úspechu a nikdy mi v tom nebránil. Iba ma pridržiaval keď som padala.

A tak sa ženiem lesom a naháňam niečo, čo som stratila, našla a odvrhla. Jednému som dala srdce, druhému dušu.

Jedného odháňam, druhého chcem pri sebe. Ale za akú cenu? Jeden má pochopenie a druhý ma privádza do šialenstva odmeranosťou a živelnosťou.

Jeden má v sebe pokoj a druhý niečo nebezpečné.

A ja neviem čoho sa vzdať. Pretože milujem oboje.

Oči plné nekonečného oceánu.

Oči nekonečné ako vesmír.

Máme nekonečno času a predsalen sa tak kráti.

„Rozhliada sa." vytrhne ma z úvah hlas brata.

Stojím vo vlastne neviditeľnosti a on sa pozerá na mňa. Oči sa nám stretnú a ja neviem čo robiť. Dotýka sa ma mysľou a ja sa uzatvorím najviac ako sa dá.

Je už ceľkom blízko. Dych sa mi zasekne v hrdle a keby som vydýchla, dotkneme sa.

Ešte raz sa pozrie priamo na mňa a potom odíde.

Uvoľním nahromadený vzduch a pozriem sa jeho smerom.

Keby si tak vedel, ako mi chýbaš.

Ahojte :)

Hohoho :D láska kvitne na obrazovkách.

Desivé ako sa to zvrhlo. A ja za to nemôžem, to samé :'D verte mi.

Love ya all♥