Volám sa Lili. Mám 21 rokov. Pochádzam odtiaľ kde ma zavreli na 8 rokov. Zavreli ma tam! Keď som plakala a zháňala si žiletku,tak mi zviazali ruky. Bola som sama. ,,Musím niekoho zabiť.Buď sa zabijem ja,alebo zabijem ich! Nie ich nemôžem! Matka by ma nenávidela,ale čo ak má nenávidí už teraz? Určite je to tak! Prečo by ma sem potom poslala?!? Musím zomrieť!"
,,Je 12:15 Lili. Ideš jesť!"
Už zase prišla! Nemôže ma nechať na pokoji? Opakovala som si každý deň v hlave.
,,Chcem..." začala som.
,,No hurá! Konečne to vyzerá,že sa bez problémov a vymýšľania,poriadne naješ!" zvolala veselo.
,,Nedopovedala som!" začala som kričať,dupať nohami a trieskať rukami o stenu.
,,Dobre,Lili. Čo teda chceš?" spýtala sa pokojným hlasom. ,,Chcem žiletku! Chcem zomrieť!" kričala som stále hlasnejšie. Chcela som ju udrieť,ale stihla sa uhnúť.
,,Rob!" zvolala. Ihneď prišli dvaja svalnatý muži. Zviazali mi ruky. Už zase! Keď ma zviazali napchali do mňa tabletky na upokojenie. Nechcela som ich prehltnúť. Začali sa mi vyhrážať, že nepríde. Tak som ich radšej prehltla. Zavreli a nechali ma tam samu začala som búchať,dupať,kričať,plakať. Asi po pol hodine som sa upokojila. Vtedy zase za mnou prišla a nakŕmila ma. Kŕmila ma! Ako malé decko! A to len preto, aby mi nemusela rozviazať ruky!
Vždy keď som s nimi bojovala, vyhrážali sa že nepríde. A ona? Neprišla. Nikdy! A prečo? Lebo ma dala do decáku! A kto by si adoptoval také decko ako ja? Nikto!
