Dobre. Dosť bolo rečí o tom sprostom mieste. Hmm...neviem ako začať.
No...začalo to nádherným dňom. S mojim ocinom sme sa vybrali na ihrisko kým mama varila obed. Od nášho domu trvala cesta na ihrisko približne 25 minút. Museli sme prejsť cez časť obchodných domov,zlatníctva, kaderníctva,sekáča a cukrárne. Cez túto časť viedli dve cesty. Jedna šla popred obchody a druhá poza obchody. Ocino mi navrhol nech pôjdeme popred ne a zastavíme sa v cukrárni,ale ja som chcela ísť poza,lebo za jedným obchodom nechávajú položené krabice, ktoré večer odvezie nákladiak. Ja som tam chcela ísť preto, lebo sme sa tam s maminou a ocinom hrávali na schovaváčku. Tak sme sa teda tadiaľ vybrali a to bola osudová chýba.
Hra sa začala. Ocino ma už hľadal. Ja som bola schovaná pod kopami krabíc a cez škáry,ktoré v nich boli som ho sledovala.
Zrazu sa ozval krik ženy. Tú ženu som poznala. Bola to predavačka v zlatníctve. Zrazu spoza rohu vybehli dvaja zlodeji. Jeden s nožom v ruke a druhý so zbraňou. Môj ocko si to všimol skryl sa za strom a začal vytáčať číslo na políciu. No jedne zo zlodejov sa zrazu otočil a rozbehol sa za ockom. Ja som znehybnela. Ale napadlo ma že som si brala mobil. ,,Doriti!Vybitá batéria." zašepkala som. Odrazu sa stalo niečo nečakané. Výstrel. Strelil mu do nohy ocko spadol na zem. Zlodej, ktorý ho naháňa,ho dobodal do brucha.
,,Lili! Milujem teba aj tvoju matku! Nesmiete na mňa zabudnúť!"zakričal ocko z posledných síl.
Zlodej sa obzrel, ale radšej utekal,keďže už bolo počuť hukot sirén polície a sanitiek. Ja som sa vyhrabala spod krabíc a bežala som za ockom. Zomieral. Jeho posledné slová boli: ,,Strhol som mu masku.Lili,vydela si jeho tvár? "
So slzami v očiach som prikývla.
,,Budeš ho vedieť opísať polícii?"
Znovu som prikývla.
,,Milujem vás najviac na svete budete mi chýbať. Budem sa na vás pozerať z neba. Nezabudnite na mňa. Odkáž to aj mame."
,,Ale ocko ty nesmieš..."
,,Lili, neboj sa. Všetko bude dobré."
To boli jeho posledné slová pred tým,ako ho naložili do sanitky. Mňa zobrali policajti domov. Odtiaľ sme šli na policajnú stanicu, kde som opísala ako ten vrah vyzeral. Z policajnej stanice sme išli za otcom do nemocnice.
Otec zomrel po dvoch dňoch.
Ja som stále plakala.
,,Iba ja za to môžem! Ja! " mamina ma ukľudnovala. Každú chvíľu. Po ockovom pohrebe som zrazu prestala plakať, ale nikto nevie prečo.
Asi po dvoch týždňoch našli zlodejov. Predvolali ma na políciu,aby som potvrdila či sú to oni. Boli. Ten,ktorému ocko strhol masku na nás kričal,že sa nám pomstí.
No celej našej rodine sa pomstil viac ako dosť.
