Šikana ✔

1. Strach

Nikdy by ste to nechceli zažiť!
A ak sa to deje práve vám, radšej to hneď stopnite, kým nie je
neskoro!

Práve som skončila základnú školu. Prvý deň po prázdninách som čakala ocka v aute, kým odniesol bračeka do škôlky. Bola som veľmi nervózna. Práve som sa pozerala do dlane, kde som zvierala krížik. Dostala som ho od mojej najdrahšej tetušky, ktorá je zároveň niečo ako moja najlepšia kamarátka (je to ockova sestra). Zobrala som si ho, aby mi priniesol šťastie. Šokovane som pozrela na hodinky, ktoré ukazovali 7:40. Ocko o chvíľu nastúpil do auta na miesto vodiča. Ešte viac sa mi roztriasli kolená. Ocko sa na mňa povzbudivo usmial, ale ja som nedokázala myslieť pozitívne. ,,Oci, preboha...hneď prvý deň prídem neskoro?"
,,Veď nejdeme neskoro." Povedal pokojne, ale on má vždy čas a ja zase musím byť všade aspoň pol hodinu skôr. O chvíľu ocko naštartoval a vyrazili sme. Zhlboka som sa nadýchla, keď sme zastali na parkovisku pri škole. Už som mala takú trému, že som ani nevedela, čo robím. S ockom sme vystúpili z auta a prebehli cez cestu.

Na vchodových dverách do školy bol papier. Boli na ňom napísané triedy a pod nimi mená prvákov. Našla som sa tam a spoločne sme odišli na vrátnicu. Za pultom stála príjemná vrátnička, ktorej ocko povedal moje meno a triedu. Urobila si fajku ku môjmu menu. Neskôr, keď sa nazbierala väčšia skupina študentov, na vrch schodov sa postavila nejaká pani učiteľka a vľúdne sa na nás usmiala. Vystrašene som pozrela na ocka a on sa tiež usmial. Potom nás pani učiteľka niekam viedla. Na ceste do telocvične, kde bolo privítanie s pánom riaditeľom sme stretli väčšiu skupinku študentov, ktorí odtiaľ práve vychádzali. ,,Ahoj Sima!" Ozval sa zrazu odniekiaľ známy hlas. Nato som oproti zbadala moju teraz už bývalú spolužiačku. Zakývala som jej stále zvierajúc svoj krížik v spotenej dlani. Hneď potom sme sa dozvedeli, že privítanie už skončilo, tak nám pani učiteľka povedala, ako sa delia jednotlivé triedy a že máme odísť za tou svojou.

Bála som sa, že som sa ocitla v inej triede, ale nebolo to tak, pretože na jej dverách bola napísaná trieda, pod ktorou som bola napísaná na tom papieri. Sadla som si sama úplne dozadu. Keď som sa porozhliadla, nikoho som nepoznala.

Naša triedna profesorka vyzerala ako milý človek. Stále sa usmievala. Predstavila sa nám a potom sme boli na rade my. Keďže som sedela v poslednej lavici, aj som sa predstavila ako posledná. Povedala som svoje meno a priezvisko, odkiaľ pochádzam a z akej základnej školy som prišla. Potom nás pani učiteľka so všetkým oboznámila a poslala nás domov.

Na ceste domov som bola najšťastnejší človek na Zemi. Tak veľmi som chcela byť doma a vnútorne som si gratulovala, že som to nejako zvládla, aj keď tam bolo zopár menších trapasov. Napríklad že som prišla neskoro. Po tejto udalosti som si dala predsavzatie, že vždy do školy budem chodiť ako prvá.

Tak toto je prvá časť môjho príbehu. Je len taká krátka, pretože toho nemám veľa na srdci a chcela by som to rozložiť aspoň na tri časti. Áno, nebude toho veľa, ale bude to výstižné. Úplne, až do hĺbky vám priblížim toto moje najhoršie obdobie v živote. Naozaj som to zažila a neprajem to ani najhoršiemu nepriateľovi.
Som rada, že sa konečne môžem zveriť aspoň vám, ktorí si to prečítate, aj s mojimi pocitmi. ;) :))
Dúfam, že tento pokus o príbeh sa bude páčiť viac, ako ten prvý... :D ;) :)