Šikana ✔

5. KONIEC

Som vo štvrtom ročníku na strednej škole. Od toho incidentu prešli tri roky. Ja som však nikdy nezabudla. Odpustila som, ale nikdy na to nezabudnem.

Najviac mi asi pri tom všetkom pomohlo vysporiadať sa kreslenie, pri ktorom sa neskutočne uvoľním, až ma to desí. Okrem toho mi pomáhal hokej. Pretože keď korčuľujem, cítim sa neskutočne. Cítim sa, ako doma...

Ak by ste chceli vedieť aj toto. Áno. Mala som počas toho obdobia samovražedné sklony. Veľmi často som rozmýšľala nad tým, ako by to bolelo najmenej a čo by sa stalo, ak by sa to nepodarilo. Ak by sa to ťahalo však dlhšie, urobila by som to. Ale s radosťou vám oznamujem, že to boli len myšlienkové pochody a ja som živá a zdravá a hlavne šťastná. Napokon som to zvládla a dokážem sa smiať. Úprimne a z hĺbky duše smiať.

NIE SOM ŽIADEN BLÁZON ANI ŠIALENEC!

Sebastián to urobil ešte zopárkrát potom (tie zvuky). Mňa to však nejako nevzrušovalo. Teraz mám oporu v Peťke, Aďke a Nike (Nika si ku mne prisadla pár mesiacov nato), ktoré sú moje veľmi dobré kamarátky.

Stále sa však necítim v spoločnosti spolužiakov dobre. Stále na to myslím. Nie som pri nich dosť uvoľnená, aby som s nimi mohla viesť normálnu konverzáciu. Odvtedy som s nimi prehovorila len z nutnosti ako odpoveď na nejakú otázku. Nerátam medzi nich Peťku, Aďku a Niku, s ktorými sa rozprávam viac než dosť.

Rozhodla som sa tento príbeh písať na podnet psychologičky, ktorá mi pomáha sa z toho dostať. Povedala, že by mi pomohlo sa vyrozprávať z tejto situácie spôsobom, aký je pre mňa najmilší. Pretože z toho som utrpela akúsi traumu a písala som zopár chlapcom cez facebook. Už len tým, že som im napísala, ako prvá, som sa ponížila. Nevedomky som sa pred nimi ponižovala. Asi som nechcela byť sama a tak som sa so svojím problémom snažila vyrovnať takýmto spôsobom. Pani doktorka mi prikázala odhlásiť sa zo sociálnych sietí a nechať si len e-maily a wattpad, aby ma to nelákalo. Nikdy sa už nehodlám vrátiť na facebook! Sú tam uložené moje potláčané a nechcené spomienky.

POĎAKOVANIE

A je tu koniec príbehu a s ním aj sľúbené poďakovanie. Takže. Začala by som, tým, že veľmi pekne ďakujem hlavne mojej rodine a kamarátkam, ktoré ani nevedeli ako zafarbili môj život doružova po období, ktoré bolo rozhodne čierne.
Najviac ďakujem mamke, ockovi a starým rodičom, ktorí ma podporili hádam najviac. Aj teraz, keď som sa pred mamkou zosypala po takej dlhej dobe odvtedy. Ďalej ďakujem sestre Sveťke, ktorá aj napriek tomu, že vedela, čo sa mi stalo, stále mi vyčarí úprimný úsmev na tvári. Blázonko môj :) :*
Veľmi pekne ďakujem tetuške Zuzane Dziakovej, ktorá je mi ako druhá mamička. Ani si nevedela ako, a podporila si ma, keď mi bolo najhoršie. Nevedela si o tom, ale aj tak si ma povzbudzovala. Veľmi pekne ďakujem ešte raz. Ľúbim ťa :* <3
Ďakujem triednej učiteľke Lengvarskej, že asi najviac prispela k vyriešeniu tohto problému.
Naozaj veľmi ďakujem svojej psychologičke, že usilovne počúva každý detail môjho najtemnejšieho obdobia a podporuje ma.
Potom ďakujem trom spolužiačkám: Zuzke Šmidovej, Kike Sokolovej a Julke Lačnej, ktoré ma obraňovali v tých komentároch. Nikdy vám to nezabudnem..
Hádam najväčšie poďakovanie patrí Peťke Hrobákovej a Aďke Žondovej, ktoré ma doslova vydreli z dna. Ponúkli mi záchranné lano a ťahali ma tak silno, že mi nedovolili sa ho pustiť. Tak veľmi ich za to zbožňujem a veľmi im ďakujem. Len kvôli nim sa zase dokážem smiať. Len oni ma rozveselia, keď je mi zle...
Aj keď menším dielom, ale tiež ku môjmu zotaveniu prispela Nikoleta Zdravecká, ktorá sa mi tiež zarezala pod kožu a spoločne s Peťkou a Aďkou ťahala za to lano. Len škoda, že nie silnejšie. Tiež ťa mám veľmi rada.
Ďakujem sesterniciam Radke a Kamči Slebodníkovej, že ma tiež podporujú a chápu, ako sa cítim. Ľúbim vás :*
No a nakoniec najlepšie. Samozrejme ďakujem hlavne vám. Za prečítanie a podporu tohto príbehu. Som rada, že sa vám páčil natoľko, aby ste si ho prečítali až dokonca. Ak by ste sa však chceli ešte na niečo opýtať, píšte do komentárov. Na každý s radosťou odpoviem ;) :)
Mám vás veľmi rada a ešte raz naozaj

ĎAKUJEM!