Šikana ✔

3. Lúzer

Myslím si, že tým nezučastneným úsmevom som mu/im, dala podnet na to, aby pokračovali.

Deň čo deň, sa to zhoršovalo. Naďalej som sedela sama v zadnej lavici. Ako outsider. Ako totálny lúzer. Tak som sa cítila.

Doma som nikomu nič nepovedala. Len som ticho trpela. Každú noc som zaspávala s modlitbou na perách a zopnutými rukami. Vtedy som verila v Boha tuším najviac.

Cez prestávky som sa hrala s mobilom a snažila som sa ich nevnímať. Nikoho som v triede doposiaľ nespoznala. Oni sa však medzi sebou spoznávali. Ja som nemohla. Nemohla som sa nijako začleniť do kolektívu. Postupne som sa tam začínala cítiť, ako vydedenec. Bol to hrozný pocit. Bola som veľmi tichá a skromná. Z dobrej rodiny. Netrpeli sme biedou, ale ani nadbytkom peňazí.

Zopárkrát sa ku mne otočila jedna milá spolužiačka a ponúkla mi cukrík. Prehodili sme zopár slov, nie však príliš veľa. Nechcela som povedať medzi nimi nejakú hlúposť. Nechcela som si urobiť zlú povesť. Nechcela som byť trápna. Veď stredná je už úplne niečo iné, ako základná.

Začala som mať zlé známky. Nesústredila som sa na hodinách. Môj život sa začal rúcať. Bola som úplne na dne. Nemohla som zniesť tie posmešné pohľady, zvuky, ktoré ma prenasledujú dodnes. Kockatý smiech mojich spolužiačok.

V jeden deň však urobili osudovú chybu. Išli sme na školský výlet do Popradu. Do nejakého múzea.

Ráno som tak, ako vždy, roztrasená prišla na vlakovú stanicu. Všetci moji spolužiaci tam už sedeli. Hneď, keď ma zbadali medzi dverami, nezabudli na svoj obvyklý pozdrav. Privítali ma zase tými zvukmi a so smiechom. Snažila som si to nevšímať a prišla som k ním. Slušne som sa im pozdravila, no vo vnútri sa mi chcelo plakať. Nechcela som im však urobiť takú radosť a tak som len sklonila hlavu a pozerala do zeme. ,,Veď tu už prestaňte hulákať ako zvieratá v ZOO." Vykríkla jedna zo spolužiačok a hneď nato sa zase všetci rozosmiali. Zdvihla som hlavu od zeme a pozrela sa na hlavného iniciátora. Len sa na mňa pozeral a zase sa mi vysmieval. Robil tie hnusné zvuky a mne hlavou bežali otázky typu: Prečo ja? Myslia to naozaj vážne? Nevidia, ako ma to bolí? Prečo to robia? Chodím, ako kôň? Nemyslím si to. Mám niečo s vlasmi? Možno preto, že ich mám husté... Napokon som si aj odpovedala. Bola som naozaj zúfalá. ,,Máš pravdu. Je tu len jedno zviera." Z premýšľania ma prebudil jeho hlas. Pozrela som sa na toho odporného chlapca a on sa len prikyvujúc pozeral na spolužiaka. Na tvári mal smrteľne dôležitý výraz a napokon zase urobil ten zvuk. Ako keď kôň erdží a potom cvála. Pozrel sa na mňa a mne z očí v tom momente sršala nenávisť, ako k nikomu. Všetci, vrátane jeho sa rozosmiali a ja som mala chuť sa s plačom rozbehnúť preč zo stanice. Nechcela som sa však pred nimi zlomiť. Nemohla som im ukázať moju slabosť. Do očí sa mi hrnuli slzy rýchlosťou blesku. Zaťala som zuby tak, že zapadli do seba. Srdce sa mi rozbúchalo a bola som odhodlaná mu na to niečo povedať, vraziť mu. Čokoľvek, len aby to už prestalo. No nemohla som, pretože som sa bála, že by sa mi rozosmiali ešte viac. Celým mojim telom v tej chvíli prúdila nenávisť a neschopnosť. Nemohla som urobiť nič. Tak veľmi som sa bála...

Keď prišla učiteľka s úsmevom na tvári, prihovorila som sa ku dvom spolužiačkám, ktoré sú taktiež také tiché, ako ja. ,,Mohli by sme vo vlaku sedieť spolu?" Pošepla som chrapľavým hlasom, ktorý naznačoval, že o chvíľu sa rozplačem. Oni len mĺčky prikývli a povzbudivo sa na mňa usmiali. Stáli sme v rade ku pokladni, kde sa predávajú lístky.

Držala som sa svojich nových kamarátok, ktorých mená boli Petra a Andrea. Peťka je od Aďky asi o hlavu nižšia. Má hnedé vlasy a oči olivovej farby. Aďka má krásne, modré oči a vlasy svetlo-hnedej farby. Je len o trochu nižšia, ako ja.

Celý deň som strávila v blízkosti Peťky a Aďky. Rozprávali sme sa aj o úplných zbytočnostiach, ktoré nás rozosmievali. Nikdy by som také veci nikomu nepovedala, pretože by som sa bála, že sa mi ľudia vysmejú.

Keď sme došli na vlakovú stanicu a kúpili si spiatočné lístky, rozprávala som sa s Peťkou a Aďkou. Naši trápni spolužiaci sa fotili. Stála som k ním chrbtom a vnútorne som bola veľmi nervózna. Necítila som sa príjemne v blízkosti spolužiakov, ktorých som mala za chrbtom. Stále sa smiali a mali hlúpe reči, ako vždy. Bála som sa čo i len obzrieť za seba. Mala som vtedy už také pocity, že sa každý o mne rozpráva a vysmieva sa mi.

,,Sima, poď sa s nami odfotiť." Počula som za sebou svoje meno, ale neobrátila som sa za hlasom, ktorý išiel od spolužiakov. Až na tretí, či štvrtýkrát som sa otočila. Hneď som pokrútila hlavou, že nechcem, ale oni ma presviedčali ďalej. ,,Veď poď...nikam to nedáme. Necháme si to pre seba." Aj tak som krútila hlavou. Ale keď ma už prosili dosť hodnú chvíľu, ustúpila som a zašla medzi nich.

Vysoký blondiak sa postavil ku mne po pravici a ten druhý, hnedovlasí, s modrými očami o trochu vyšší ako ja sa postavil po mojej ľavici. Jedna spolužiačka sa postavila vedľa neho a ruku vystrčila tak, že palcom ukazovala na mňa. Usmiala som sa a spolužiaci nás odfotili.

Cestou domov som zase sedela v kupé s Peťkou a Aďkou. Rozprávali sme sa a keď sme zastali na stanici u nás doma, rozlúčili sme sa a mne sa uľavilo, že konečne môžem ísť domov. Ďaleko od toho odporného, teda odporných spolužiakov. Samozrejme okrem mojich nových kamarátok, ktoré som si za ten deň veľmi obľúbila.

Keď som si doma zapla počítač a našla na facebooku, v skupine našej triedy, fotku so spolužiakmi, išlo mi vyskočiť srdce z hrude. Nakoniec som zbadala aj komentáre ku fotke. Bolo tam Pŕŕŕ a Hijó od dvoch spolužiakov. Slzy sa mi navalili do očí a v mojom vnútri panovalo sklamanie, nenávisť a hrozná bolesť. Prenikala mi do hrude, do žíl, do krvi, do očí... Keďže v izbe nikto nebol, nechala som slzám voľný priebeh.

V prvom rade by som rada poďakovala za komentáre, ktoré ma naozaj veľmi potešili a taktiež aj hviezdičky, či zhliadnutia.
A po druhé. Nechcem, aby ste tento príbeh niektorí brali, akoby som sa ľutovala. Naozaj to nerobím a snažím sa len čo najviac priblížiť moju situáciu spred niekoľkých rokov. Prečo to robím sa dozviete v nasledujúcej časti, ktorá by mala byť asi záverečná... ;))