Svet patrí bláznom

Začínam žiť

Vzduch okolo mňa napĺňa úplná nehybnosť. Ticho. Nič len ticho občas prerušované zvukom dopadajúcich dažďových kvapiek na sklo. Kriticky sa postavím pred moje veľké zrkadlo. Hotový podpriemer. Hnedé,rovné vlasy sa mi vôbec nehodia k mojim prenikavo zeleným očiam.A tá moja postava... Som síce štíhla ale podľa mňa by bolo oveľa lepšie keby som mala aj nejaké tie krivky a pekné prsia.Celkom obyčajná. A čerešničkou na torte je, že som MEGA hanblivá a tichá. Základnou školou som prešla bez väčšieho povšimnutia. Ale hlavné je, že som prešla. Je to úžasný pocit. Zvládla som celých 9 nudných rokov a dokonca s mojou "úžasnou" triedou. Úspešne som urobila monitor a dokonca ma prijali na strednú, ktorú som chcela.

Pozriem sa na mobil. 13:50. Rodičia by mali byť už na ceste domov. Keby som mala nejakého súrodenca možno by to bola aj zábava byť sama doma, ale takto... Vždy sa začnem nudiť už po hodine. Od rána prší. Css... A, že posledný letný deň. Pfff.... Keď si pomyslím, že zajtra je ten deň kedy nastupujem na gymnázium som strašne nervózna. Otec bol šťastím bez seba keď mi prišlo, že som prijatá na Gymnázium Andreja Sládkoviča. Odkedy sa jeho firme začalo dariť (a celá naša rodina si tým pádom dosť finančne polepšila) zmenil sa. Vlastne my sme sa museli zmeniť s ním. Presťahovali sme sa do "lepšej štvrte" a začali sme kupovať čisto značkové oblečenie. V škole sa zrazu chcel so mnou každý kamarátiť. Možno nie som úplný Einstein ale pochopila som, že ich náhla pozornosť nepochádza zo záujmu práve o mňa...

Do zajtrajšieho dňa vkladám veľké nádeje. Napríklad dúfam, že si tam nájdem nejakú kamarátku. Takú pravú. Vlastne ja som ešte nemala naozajstnú kamarátku. Ale zajtra sa všetko zmení... Nikomu nepoviem o veľkosti bankového konta môjho otca a hlavne nebudem hanblivá a tichá. Jednoducho začnem žiť!

Z myšlienok ma vytrhne až dunivý prenikavý zvuk. Akoby niekto vŕtal. Chvíľu mi trvá kým zistím, že je to len môj mobil.Pozriem sa na displej. Mama. ,,Ahoj mami. Čo potrebuješ?"uvoľnene sa ozvem do telefónu. ,,Tina? Prosím ťa poď nám dole otvoriť dvere. Zabudli sme si kľúče." v rýchlosti povedala mama a hneď aj ukončila hovor. Keď si pomyslím, že som sa mala volať Agnesa tak meno Tina je celkom výhra. Mám šťastie, že to mama otcovi vyhovorila. Bežím dolu schodmi. Beriem ich aj po troch. Svižne prejdem cez našu modernú chodbu, odomknem dvere a vpustím dnu rodičov s rukami plnými tašiek. Vrútia sa dovnútra, vyzujú si topánky a hneď bežia do našej obrovskej obývačky. ,,Tinka,pozri čo som ti kúpila v meste. Môžeš si ich zajtra obliecť."nadšene vykladá mama. Na tvári má pyšný úsmev a v rukách luxusné biele šaty za asi 200 eur. Rýchlo som vykúzlila ten najlepší falošný úsmev aký len viem. Automaticky odpoviem:,,Wau. Sú krásne mami. Ďakujem." Naozaj sú nádherné ale možno až príliš noblesné na začiatok školského roka. A navyše nikto by mi neuveril, že sú to lacné šaty z výpredaja, na ktoré má priemerná rodina peniaze. Nie! Radšej si ich neoblečiem.Nechcem vyčnievať z radu.

Tak je to tu. Už o pár hodín to príde. Nástup na novú školu.Nepokojne si ľahnem do postele a namiesto spánku premýšľam.Hlavou sa mi divo preháňajú otázky a obavy. Nakoniec sa mi však podarí zaspať.

Duchom neprítomná sa pozriem na hodinky. 7:00 Mala by som si švihnúť. Teraz. Hneď.Aspoň, že ma dnes do školy vezie oco. Pomaly vyleziem z mojej vyhriatej postele a zrakom pátram po papučiach. Po pár minútach hľadania stratím nájdem na to, že by som ich dnes vôbec našla,a tak sa radšej presuniem do kúpeľne a začnem svoj rannú očistu.Umyjem si tvár a zuby. Učešem sa. Hodím na seba mejkap, špirálu,strieborný očný tieň, ktorý mi nádherne zvýrazní oči a už mi len zostáva obliecť sa. Keď sa tak na ne pozerám možno by bolo predsa len pohodlnejšie obliecť si tie šaty, ktoré mi kúpila mama. Určite by som bola za hviezdu. Ale vrámci môjho"utajenia" si radšej dám čierne kvietkované šaty s čipkovou aplikáciou na okraji, ktoré som na sebe vlastne ešte ani nemala. A to ich mám celé leto. Mama mi ich kúpila aby.... Vlastne ani neviem načo mi ich kupovala. V tomto je mama naozaj úžasná.Kupuje aj keď sama nevie načo jej tá vec bude. Aspoň, že som po nej nezdedila túto vášeň, inak by otcova kreditka dostala poriadne zabrať.