Dream.

4. kapitola

„ Život je čakanie nato, kedy sa naše sny premenia na skutočnosť!"
-Victor Hugo

Isabelle so Susan previedli Jamesa cez dlhé chodby s francúzskými oknami v tvare oblúku, cez ktoré prechádzalo svetlo. Pokiaľ sa dohodli o Jamesovom príbehu stihlo aj svitať.
„Takže som James Walker z amerického snového kráľovstva, ktorý sa sem prišiel ohľadom práce zahradníka." opakoval si svoj príbeh James
„Predtým si sa staral o záhrady tamojšieho kráľovského dvora." doplnila ho Isabelle. Príbeh bol celkom uveriteľný a najlepší zo všetkých o ktorých sa rozprávali.
„Áno ale mám jasný britský akcent. Ako toto zakryjem?" zdvihol obočie
„Kráľovnej to bude jedno a nemyslím si, že jej veličenstvo pozná takéto rozdiely." povedal Susan a začervenala sa „Ja, ja som to tak nemyslela..." celá očervenela „Znelo to akoby som o nej hovorila, že je..."
„Ale Susan," mávla Isabelle rukou nadtým prečo sa zahanbila. Isabelle kráľovnú nemá v láske a ani kráľovná ju. Všetci vedeli, že kráľovnej je jedno aké majú jej zamestnanci schopnosti, záleží jej na ich vzhľade a James je pekný. Isabelle v tom nevidela žiaden problém „myslíš si, že teraz to pôjdem kráľovnej požalovať? Všetci vedia ako vyberá zamestnancov."
„Ako?" spýtal sa James
„Zistíš to." odbila ho Isabelle a otočila sa na Susan „Myslíš, že už je v kráľovskej miestnosti a príma uchádzačov?"
„Áno od 7:30 začala." pozrela sa Susan na veľké hodiny „Agnes spomínala jej program."
„V poriadku." prikývla Isabelle a otočila sa na Jamesa lebo chcela skontrolovať či je upravený „Zaklop, vstúp a nezabudni sa ukloniť. Vážne to nesmieš zabudnúť."
James prikývol a zhlboka sa nadýchol, keď stáli pred veľkými starým a zdobenými dverami, ktoré viedli do kráľovskej miestnosti.
„Držte mi palce." povedal, zaklopal na dvere a vstúpil
„Má jasné, že to miesto dostane." povedala Isabelle len čo James vošiel do miestnosti
„Prečo?" Susan zvraštila obočie
„Lebo je veľký fešák." usmiala sa Isabelle a pridala do kroku. Slúžka jej sotva stíhala
„Váš program tiež zachvíľku začne, princezná a vy ste vôbec nespali." pohoršila sa Susan
„Myslíš si, že dnes budem musieť študovať?" Isabelle otvorila dvere do svojej komnaty
„Áno." prikývla Susan „Hneď prvú hodinu máte so slečnou Gabrielou."
„Áno a sú to až dve hodiny." rozveselila sa Isabelle a začala vyberať svoje potrebné knihy do tašky „Myslíš, že jej to mám povedať?"
„Ako uznáte za vhodné, princezná." usmiala sa Susan a odviedla ma do knižnice, kde už ma čakala Gabriela. Rozlúčila som sa so Susan a sadla si vedľa Gabriely za veľký stôl.
„Musím ti niečo povedať. Mám taký problém," začala Isabelle „ja som tak trochu zasiahla do sna a chlapec z toho sna sa ocitol tu na zámku."
Gabriele od prekvapenia zabehla káva, ktorú pila.
„To hádam nie." šokovane sa na mňa pozrela „Čo teraz?"
„Poslala som ho za kráľovnou aby predstieral záujem o miesto zahradníka a večer skúsim znova niečo zo snovou misou." odpovedala jej Isabelle „Ale jedno mi nesedí, v jeho sne boli Pekelný psy a obyčajní nemavajú v snoch nadprirodzené bytosti a zvery."
„Ako môžeš byť taká pokojná?" stále to nemohla rozdýchať Gabriela. Niečo takéto nikdy od Isabelle nečakala „Ak to kráľovná zistí, tak ani nechcem vedieť, čo sa ti stane."
„Myslíš, že ma to netrápi?" spýtala Isabelle „Porušila som pravidlá. Zmenila som Jamesov sen a priviedla smrteľníka do zámku, ale musím byť pokojná aby nikto nič netušil."
„Ale ak to zistia, tak ťa môžu vyhodiť do Temného lesa." povedala Gabriela a Isabelle zbledla. Temný les je časť Snového kráľovstva, ktorá nie je obývaná. Žijú v nej démoni a všelijaké démonské stvorenia „Myslím, že niekde som to čítala." vyskočila Gabriela na nohy a prešla k najbližšej polici s kniha a vybrala najstaršiu „Tu je to," rýchlo ňou prelistovala „ak princezná poruší tri základné pravidlá bude vyhostená zo zámku do Temného lesa."
„Ale ja som zatiaľ porušila len dve." tichúčko sa Isabelle ozvala.
„Áno ešte si vedome neklamala kráľovnej ale poslala si tam toho smrteľníka s isto dobre vymyslený a falošným príbehom," smutne hovorila Gabriela „čiže si jej klamala."
Gabriela si všimla, že Isabelle sa zaleskli slzy v očiach a chlácholivo a silno ju objala. Isabelle sa veľmi ovládala aby sa nerozplakala a nezačala vzlykať. Až teraz si uvedomila akú veľkú chybu spravila a ako veľmi môže za svoju chybu pykať. Musela byť silná ale hrozne sa bála. Hovorila si, že musí byť statočná a aj keď sa bude báť, bude to predstierať.