Unfair Justice

„Prepáč ale bude to tak lepšie.“ Po lícach sa mi ako o závod valili slzy.

„ Kole prosím!“ Prosíkala som. Rozchody za ktoré človek môže sám sú najhoršie, najmä ak toho človeka naozaj ľúbi. Kole bol jednoducho môj život. Priznávam pokazila som to. Pred dvoma dňami som sa stretla s Lukasom. Bývalím  spolužiakom zo základky. Vždy sme mali k sebe veľmi blízko. Rozprával mi o jeho ťažkej situácii v rodine. Mama mu zomrela pred mesiacom a otec je alkoholik. Nejak sme si obaja spolu poplakali na lavičke v centre mesta. Neskutočne mi ho bolo ľúto. Objala som ho. Zničoho nič ma pobozkal. Mala som pocit že keď ho odoženiem bude ho to raniť a tak som mu dovolila aby ma pobozkal ešte raz. Nemala som ani poňatia o tom že Kole práve šiel okolo. Dozvedela som sa to až dnes. Na moje 17. narodeniny.

„ Hayley veľmi ma to bolí , ale toto sa nedá len tak ľahko odpustiť.“ Padla som na kolená a plakala som. Pršalo ,ale mne to bolo jedno. Kľačala som na chodníku bez dáždnika. Celá premočená.

„ Všetko najlepšie.“ Ticho povedal a šiel preč. Navždy preč.

Otvorila som oči. Naozaj som si myslela že je to skutočné. Bol to len sen hovorila som si v duchu. Pozrela som sa na hodinky. 7:00. Ó bože. O 10 minút mi ide autobus. Rýchlo som si na seba hodila džínsy a červené tričko s nápisom GIVE ME LOVE. Ani som sa nestihla namaľovať. Hrôza. No čo už namaľujem sa v škole. Rýchlosťou blesku som utekala na zastávku. Už tam bola Emma.

„ Ahoj kde toľko trčíš? A ako to OMG vyzeráš?“ Pregúľala som očami. Medzitým už prišiel autobus.

„Čo ťa to trápi? Pohni! Nastupuj!“ Strkla som do nej. Blázon. Emma je môj verný poskok. Opakuje sa po mne a vždy je pri mne. Všetci sa snažia dostať do mojej blízkosti. Vytiahla som si svoje šminky. Výhradne len značky Rimmel London. Iné nepoužívam. Make-up som si natrela dobre ale o tieňoch sa to povedať nedá. Akurát keď som si ich nanášala autobus prudko zabrzdil a ja som mala na lícu dlhú tmavo červenú čiaru.

„ Debil. Za toto mi zaplatí.“ Precedila som pomedzi zuby. Rýchlo som kráčala k nemu.

„ Prosím vás brzdite opatrnejšie. Veď sa pozrite ako vyzerám!“ Vrhol po mne vražedný pohľad a hneď nato sa na mňa ironicky usmial.

„ Prepáčte slečna.“ Spokojná som si opäť sadla. Hneď som sa upravali a vyzerala som opäť svele. Emma závidela. Aj keď som zaspala vyzerala som dobre. Čo sa o nej povedať nedá. Pokiaľ zaspí , tak sa tvárim že ju nepoznám. Bavím sa s ňou len preto lebo by ma v žiadnom prípade nemohla poraziť. Autobus zastal a na zastávke stála Debby a spol. Tak ich nenávidím. Jednoducho mi závidia. Preto mi strpčujú život. Aspoň si myslia že mi ho strpčujú.

„ Emma choď ich rýchlo kúpiť.“ Ďalší dôvod prečo sa kamarátiť s Emmou. Vždy jej predajú cigarety. Neviem ako to robí.

„ Jasné. Počkaj ma!“ Lenivo som prikývla. Sadla som si na lavičku.

„ Aha. Cica Hayleyca. Cmuq!“ Skrikom prešla okolo Debby.

„ Cmuq. Tak večer.“ Odbila som ju. Smiali sa na tom ako prišastané. Vlastne ony sú. Teda nie sú niečo o dosť horšie. Vytiahla som svoj iPod a písala som Koleovi.

O 14:00. Na našom mieste! Dúfam že prídeš. Cmuq!

 

Nečakala som že mi odpíše. On mi ešte ani raz neodpísal. Ale je to ten najsexi chalan široko ďaleko. Svalnatý, hnedooký.... Kto by ho nechcel?

„ Môžeme ísť.“ Potľapala ma po pleci Emma.

„ Máš?“ Nemo prikývla