Prízrak

1.

Prechádzala som sa po ulici osvetlenej slabým svetlom pouličných lámp. Slnko zapadlo už veľmi dávno, možno aj pred celou večnosťou. Aspoň mne to tak pripadalo. Temnota ma obkľučovala z každej strany, ale ja som nepociťovala ani strach, ani úzkosť. Cítila som sa bezpečne ako v bavlnke

Prechádzala som cez jednu z bočných ulíc, keď som zrazu započula neznámy hlas.

„Diana?!"

Otočila som sa za hlasom, no jediné, čo som zbadala bol mihajúci sa tieň. Rozbehla som sa za ním, ale jeho rýchlosť sa s tou mojou nemohla ani porovnávať. Bol doslova ako prízrak. V jednu chvílu tu a o sekundu nikde.

Nohy ma zaviedli až do jednej z uličiek mesta. Mesiac a nástenná lampa, ktorá visela nado mnou, boli jediným zdrojom svetla v tomto údolí tieňov.

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť," ozvalo sa z poza môjho chrbta. Čo tu kto vravel o strachu?

Pomaly som sa otočila na neznámeho, no uvidela som však len siluetu ponorenú v tieni.

„Kto si?"

„To nie je podstatné."

„Ty však mňa očividne poznáš!"

Hnev, ktorý vo mne pomaly, ale isto rástol sa predral na povrch.

„Nemala by si vedieť, kto som," z ťažká si vydýchol a prešiel pár krokov dopredu. Mohla som vidieť jeho tvár. „Ale ty to aj tak chceš vedieť," povedal a skĺzol pohľadom k zemi.

„Tak?"

„Som Atrej," pošeptal tak, že som to ledva počula.

„Atrej?"

„Áno," povedal a pomaly zdvihol svoj  pohľad ku mne.

Zadívali sme sa jeden druhému do očí. Tie jeho boli sýto zelené, krásne.

„Už budem musieť ísť, ale vrátim sa. Sľubujem," povedal a zmizol bez toho, aby sa obzeral dozadu. Šiel si svojím smerom.

Slnko v mojom živote vychádzalo len na malú chvíľku, ale zato mesiac akoby svietil celú večnosť. Škola, priatelia, rodičia, to všetko pre mňa poslednú dobu ani neexistovala. Noc som však milovala a úplne som sa jej oddala. Namiesto spánku, ktorý bol zbytočnou stratou času, som preskúmavala mesto. Nechcela som spánkom premárniť ani jedinú sekundu života, chcela som si ho užiť naplno.

Ležala som na ráme starej fontány. Kvapky vody, ktoré z nej prúdili, občas dopadli na moje telo, no nevadilo mi to. Ani som si to neuvedomovala. Celú moju pozornosť som sústreďovala na dorastajúci mesiac.

„O pár dní bude spln."

„Vedela som, že ťa ešte niekedy stretnem," zamumlala som.

„Sľúbil som predsa, že sa vrátim."

Zdvihla som sa do sedu a rukou mu naznačila, aby si ku mne prisadol. Chvíľu zaváhal, no nakoniec moju ponuku prijal.

„Nie každý svoje sľuby aj dodrží."

„Tiež som chvíľu rozmýšľal či za tebou prídem, no sľuby by sa mali plniť."

„To áno. Ale čo ťa nakoniec prinútilo predsa len dôjsť?"

Bolo pre neho také ťažké odpoveď? Hlasný vzdych tomu totiž nasvečoval.

„Neviem," odvetil.

Ticho medzi nami prerušil až Atrej so svojou poznámkou.

„Čudujem sa, že tá fontana ešte funguje a že mesto na jej mieste nepostavilo nákupné centrum."