Prízrak

4.

„Ku mne Bapsy! No tak chlapče," kričala som na nášho psíka, ktorého meno sme vymysleli spolu s Atrejom. Už ani neviem komu to napadlo, ale viem, že hneď ako to meno Bapsy započul, tak sa šťastím počúral.
Túto malú guľku šťastia som milovala najviac na svete. Hlavne, keď sa ma svojimi ťarbavými nožičkami snažil dobehnúť.

„Bapsy!" ozval sa zrazu Atrejov hromový hlas a Bapsy za ním bez váhania pribehol. Odrazu zabudol na našu hru a svoju plnú pozornosť upriamil na Atreja, ktorý si pri neho kľakol, aby ho mohol poškrabkať za uškami.

„Ako si sa mal môj chlapec? Starala sa o teba Diana dobre? Dúfam, že ťa moc nerozmaznávala," prihovoril sa mu Atrej láskyplným hlasom a mne sa v tom momente podlomili kolená. Atrej bol v mojich očiach čím ďalej, tým lepší a ja som sa bála, že ak to takto pôjde ďalej, tak sa do neho čochvíľa zamilujem. Pomalými krokmi som sa priblížila k tejto maznajúcej sa dvojici.

„Niekto druhý ho tu rozmaznáva!" jemne sa zasmejem a Atrej ku mne v tom momente vzhliadne pohľadom.

„Diana," povzdychne si. „Si stále krajšia a krajšia. "

Na mojich lícach vystúpi červeň, a potom čo ma Atrej pobozká akoby som bola z porcelánu, sa cítim dokonalo šťastná. Z prudka sa nadýchnem jeho korenistej vône a pomaly otvorím oči, o ktorých som ani nevedela, že boli zavreté. Na jeho tvári uvidím jemný úsmev a šibalský pohľad.

"Mám ťa rada Atrej, veľmi."
Možno aj viacej než by som chcela, pomyslela som si v duchu a pomaly sa od neho vzdialila.

Ticho medzi nami sa rozprestretrelo na dlhú chvíľku, no napokon predsa len prehovoril.

"Ja ťa milujem, Diana." Jeho chraplavý hlas mi naženie husiu kožu všade po tele. Nečakala som, že mi toto povie. Môj mozog v tom momente prestal pracovať, otočila som sa mu chrbtom a zakričala:

"Poď Bapsy!" 
Chlpatá guľka sa za mnou rozbehla. Viem, že bolo hlúpe odísť bez len tak, no nevedela som, čo viac povedať.  Nechcela som mu vyznať city, ktorými som si nebola istá. A takto v tichosti, len ja a moje myšlienky, som kráčala vyšliapanou lesnou cestičkou naspäť   domov.

Keď som vošla dnu, tak v dome vládlo neznesiteľné ticho. Nepamätala som si však, kedy to naposledy bolo inak. Dokonca som si ani nepamätala posledný rozhovor s rodičmi. Bolo to všetko veľmi zvláštne, akoby môj život začínal a končil počínajúc Atrejom.

Sedela som už dlhú dobu na posteli a premýšľala nad tým, čo mi dnes povedal. Bolo to dnes, však? Bapsy mal hlavu položenú na mojom stehne a spokojne si odfukoval, aspoň niekto sa mal dobre. Rukou som mu občas jemne prešla po hlávke a on sa pri tom vždy jemne zamrvil. Bol to neskutočne zlatý tvor a ja si teraz bez neho neviem predstaviť život.

Zo sledovania môjho šteniatka ma vytrhol až hlasný buchot na moje okno. Nemusela som ani pohnúť pohľadom, aby som vedela, že to bol on. Zvonka si otvoril okno, ktoré nebolo poriadne zavreté od kedy sme sa poznali a vliezol za mnou dovnútra. Posteľ sa prehľa pod jeho ťažkým telom a ja som si hlasno vzdychla.

"Stalo sa niečo?" spýtal sa starostlivým hlasom a mne sa v očiach zjavili prvé slzy.

"Nie, teda ja neviem," slzy sa mi  pomaly kotúlali po tvári. Nechcela som plakať, to určite nie. Lenže ja som už naozaj nevedela, čo sa so mnou deje. Niekde hlboko vnútri som vedela, že milovať ho nie je správne, no nedalo sa tomu zabrániť. Len s ním som sa cítila sama sebou, akoby sme si boli dávno predurčení. Nebolo by však všetko jednoduchšie, keby to tak naozaj bolo? Tieto otázky som si kládla od nášho prvého bozku. Neviem, koľko času od vtedy prešlo. Od kedy som ho poznala, tak som bola stratená.

Atrej ma objímal svojimi silnými rukami a ja som si užívala ten pocit bezpečia, ktorý mi dával.

"Diana, obaja veľmi dobre vieme, čo k sebe navzájom cítime. Nemusíme si to  hovoriť, aby to bola pravda, ja viem aké ťažké je pre teba tie slová vysloviť..."

"Nie, ty to nechápeš," skočila som mu do reči."Ja by som ti slová dokázala povedať nahlas, keby som si istá, že k tebe cítim to isté."

Vedela som, že moje slová ho budú bolieť. I mňa boleli, no nemohla som ho nechať v omyle. Atrej zišiel z postele a kľakol si na zem. Pozeral mi do očí pohľadom, ktorý mi takmer zlomil srdce.

"Ja viem, že toto celé raz skončí. Musí to tak byť, nemôžem ťa predsa pri sebe držať navždy. Musíš sa niekam pohnúť a ak cítiš, že teraz je ten správny čas povedať si zbohom, tak budiš."

"Atrej," sadla som si na kraj postele, tak aby som mu rukami mohla uchopiť tvár. Jeho oči sa leskli od sĺz, ktoré sa v nich utáborili.
"Ja nechcem nič z tohoto zničiť a taktiež ťa nechcem opustiť. Cítim sa s tebou, tak ako s nikým iným pred tým a ja nechcem tieto emócie len tak zahodiť. Proste len potrebujem čas."

Jeho tvár po mojich slovách akoby znova ožila a zazdalo sa mi, že som uvidela aj jemný náznak úsmevu.

"Ľutujem len jednej veci."

"Akej?"

"Že som ťa nepoznal skôr."

Po dlhých hodinách strávených v myšlienkach sa konečne znova usmejem a darujem mu bozk. Vylezie za mnou do postele a stiahne si ma do objatia. A takto spolu ležíme celé hodiny a užívame si ten moment, pretože nič nebude trvať navždy.