Prízrak

3.

„Myslím, že si ma mala varovať," povedal Atrej po tom, ako sme od seba oddelili naše pery.

„Varovať? A pred čím?" pousmiala som sa a opäť mu vtisla na pery bozk, tento bol jemný a ľahký ako pierko.

Atrej si ma ešte pevnejšie pritiahol do náruče a pritom potichu zaupel.

„Pred tým, že sa dá na tebe vypestovať závislosť," pošeptal mi do pier, ktoré hneď na to spojil v ďalšom bozku.

„Myslím, že už by sme sa mali stopnúť. Ak naši zistia, že sa tu s niekým bozkávam, tak to nedopadne dobre ani pre jedného z nás."
Odtiahla som sa z jeho objatia a do náruče opäť vzala toho psíčka.

„Čo s tebou urobím, hm kamoš? Naši mi nedovolia si ťa nechať."

„Ja sa o neho postarám," ponúkol sa Atrej až moc ochotne.

„Ty?" spýtam sa neveriacky a povytiahnem pri tom obočie.

„Áno, ja!" povie naoko urazene. Vážne sa správa ako dieťa? Usmejem sa a s dôverou v očiach mu podám psíčka. On len nechápavo pozrie na to čudo v jeho rukách a zasmeje sa.

„No, kamoš, myslím si, že si spolu ešte užijeme kopec srandy."

Psíkova reakcia na tieto slová je veľmi vtipná, teda aspoň pre mňa, no Atrej sa veľmi nadšene netvári. Veď koho by aj potešil psí jazyk, ktorý ti olizuje nos.

„No vy mi budete teda dvojka," úprimne sa zasmejem a pobúcham Atreja po pleci.
„Inak," spomeniem si zrazu, „prečo si za mnou prišiel?"

„No," začne opatrne, „ja som ťa vlastne chcel požiadať o pomoc."

„Mňa?" spýtam sa prekvapene a zdvihnem popritom obočie.
On len nemo prikývne a zablúdi pohľadom do zeme. Týmto svojím gestom mi dá jasne najavo, že to nebude nič príjemné.

„Atrej, dúfam, že si sa nedostal do nejakých problémov?!"

„Zatiaľ nie, no mohol by som sa, ak mi nepomôžeš."

„A s čím ti asi tak už len ja dokážem pomôcť?!"
Ani som si to neuvedomila, no tón môjho hlasu pomaly nabral na intenzite.

„Nekrič, lebo zobudíš svojich rodičov!" upozorní ma a ja si všimne, že i on zmenil tón svojho hlasu.
„Pozri," začne opatrne, „naozaj nejde o nič také hrozné."

„Vážne?"

„Áno, len by som potreboval stráž."

„Čože? Absolútne ťa nechápem, prosím ťa, vysvetlí mi to!" poviem rozčúlene."

„No, asi takto," začne opatrne, „ pred pár dňami sme mali v škole písať polročné testy a ja som na to tak trochu zabudol..."

„Trochu zabudol? To myslíš vážne? Atrej, všetci predsa vedia, že tieto testy sú extrémne dôležité a ty si na ne len tak zabudol?!" doslova na neho nakričím a v jeho pohľade je vidieť pobavenie.

„No tak, upokoj sa!" zasmeje sa ako hlupák. „Veď ja to všetko vyriešim."

„Môžeš mi prosím, povedať ako?!"

„Jednoducho. Dostaneme sa do školy, ukradneme tie testy, ty mi nadiktuješ správne odpovede a potom odtiaľ už len rýchlo vypadneme."

„A ako to chceš uskutočniť? Hádam si nemyslíš, že školu nechávajú v noci len tak odomknutú?"

„O to som sa postaral," povie a vytiahne zo svojho vrecka veľký zväzok kľúčov. Úsmev na jeho tvári mi prezrádza, že celá táto situácia mu príde nadmieru smiešna.

„Ty sa vôbec nebojíš, že nás niekto chytí?"

„Nie," zasmeje sa. „Údržbár Peterson sa dá veľmi ľahko podplatiť. Kto by povedal, že mu bude stačiť najnovšie číslo Playboy a sľub, že mu poviem, kto neustále kazí WC."

„Uznávam, máš to dobre premyslené. A kedy to vlastne chceš urobiť?" spýtam sa s úsmevom a premýšľam o tom na akú veľkú hlúposť som sa to nechala nahovoriť.

„Hneď!"

„Čože?!"

„Počula si dobre. Chcem to urobiť hneď teraz, ale najskôr ťa pobozkám."
Nahol sa ku mne a na ústa mi naozaj daroval jeden bozk, ktorým mi aj napriek tomu, že bol malý a neškodný vzal všetok dych.

************************************
„Si si istý, že to chceš urobiť Atrej? Je to veľmi nebezpečné a ak ťa chytia, tak môžeš vyletieť zo školy. "

„O mňa sa neboj zlatko, za môj život som už urobil veľa takýchto hlúposti a vždy mi to prešlo," povedal s jeho typickým úškrnom a chytil ma pritom za ruku.

„Ešte raz mi povieš zlatko, tak ti tu ruku odtrhnem!" vytrhnem moju ruku z tej jeho a plesknem mu po nej.

On však sa však namiesto hnevu len hlúpo usmeje a povie: „Ako rozkážete, vaše veličenstvo," hlasno sa zasmeje a vlezie do vnútra cez okno, ktoré mu nechal otvorené Peterson, skôr ako stihnem poriadne zareagovať. Keby ho v tejto chvíli chytím pod ruku, tak by neprežil.

O pár minút neskôr započujem z vnútra akýsi hluk, ale nevenujem mu príliš veľkú pozornosť, pretože si myslím, že to bol Atrej, no keď to započujem znovu, tak mi to nedá a zakričím na Atreja. Nedostane sa mi však žiadnej odpovede. Zo strachu o seba a o Atreja zostanem na kosť vystrašená.

„Atrej!" znova výkriknem a otočím sa tvárou k pozemku, keď v tom mi da niekto ruku na ústa. Z toho šoku nie som zo seba schopná dostať hláska, no moje telo zo sebou začne chaoticky metať.

„Upokoj sa Diana, to som ja," pošepká mi do ucha a úľava, ktorú v tom momente pocítim, je skvelá.
„Dúfam, že vieš rýchlo utekať." Chytí ma za ruku a rozbehne sa preč.

Už o pár minút stojíme na hlavnom námestí pri tej fontáne, kde sme sa po prvý krát s Atrejom skutočne porozprávali.

„Kto to bol?" spýtam sa zo zadýchaným hlasom.

„Pravdepodobne policajti. Nejako museli zistiť, že som sa tam vlámal."

„Ja som si myslela, že si to povedal iba mne!" Intenzita našich hlasov sa začala stupňovať. Bolo nám obom jasné, že toto celé bude mať ešte nejakú dohru. 

„Povedal! Preto netuším, kto to mohol povedať." Po tomto sme už zostali ticho. Atrej si ľahol na fontánu a ja som si sadla na blízku lavičku. Ticho medzi nami trvalo dlho, no napokom sa ozval Atrej.

„Ale musíš uznať, že to bola sranda," povedal a ja som vycítila, ako sa usmieva.  Tiež som sa usmiala. Veď ako mi na tomto mieste už raz Atrej povedal: „malý úsmev nikdy neuškodí."

A opäť sme tu boli len my dvaja. Jeden pre druhého a vzájomne zviazaní akýmsi zvláštnym putom, ktoré nás držalo pokope. Konečne som začala mať pocit akoby som sa začala pomaly prebúdzať, akoby som začala žiť!