Stačil jediný pohľad

27.

Druhé miesto vo werewolf??
Ďakujem! Ďakujem! Ďakujem!

Stále som tomu nemohla uveriť. Derek ma požiadal o ruku! Aj keď to bolo na "ľudské" pomery dosť skoro, ničím som si nebola v živote istejšia.
Vietor mi vial vo vlasoch, rukami som sa držala momentálne pre mňa najdôležitejšej osoby na svete a bola som šťastná. Hukot motorky stíchol až pred mojím domom. Zosadla som a vybrala sa k domu. Za mnou sa ozývali kroky, ktoré zastali až pri dverách. Jemne ma pobozkal a už sedel na motorke, miznúcej na konci ulice. Rozčarovane som vošla do domu a bez toho, aby som sa prezliekla, som hneď zaspala.

Zase nestíham! pomyslela som si, keď som sa pozrela na hodiny. Zostávalo mi 15 minút do prvej hodiny. Skúsila som využiť vlčiu rýchlosť. O desať minút som už vchádzala do školy prezlečená, umytá a stále v miernej eufórii. Z premýšlania ma vytrhlo zvonenie mobilu.
,,Prosím?"
,,Sue, kde si?" ozval sa Derekov hlas.
,,Práve vchádzam do školy. Vieš, mňa to bohužiaľ neobišlo, narozdiel od teba."
,,Chápem," povedal otrávene ,,po škole ťa budem čakať." dodal a zložil.
,,Fajn." povedala som smerom k mobilu a hodila ho do tašky. V tom momente sa ku mne ako vždy pridružili všetky dievčatá a spoločne sme sa vybrali do triedy.
,,Ozaj Sue...a čo Derek?" ozvala sa jedna z nich, čím ma vytrhla z rozjímania.
,,Čo s ním?" skúsila som protiotázku a ona sa zachichotala.
,,Povráva sa, že ste sa dali dokopy. Je to pravda?" spýtavo sa na mňa pozrela a ja som iba s úškrnom prikývla. Tá baba, asi Karin, sa usmiala a zatlieskala. Chcela ešte niečo dodať, no to už do triedy vtrhol učiteľ a ona len rezignovane vzdychla. Hodiny sa vliekli a keď zazvonilo na poslednú hodinu, ako prvá som vybehla z triedy a trielila von.

●●●●●○●●●●●

Vyšla von a jej oči v momente vyhľadali mňa. Vzápätí sa objavila predo mnou a vrhla sa mi okolo krku.
,,Nepoužívaj vlčie schopnosti pred ľuďmi. Začali by byť zvedaví." zašepkal som jej pri tom do ucha. Nepatrne prikývla a usmiala sa na mňa.
,,Aj ja som zvedavá. Tak?" spýtala sa a ja som sa zhlboka nadýchol.
,,Dnes ideme do svorky." vychrlil som zo seba a Sue sa rozšírili zreničky od strachu.
,,Derek, ja...ja n-neviem." začala Sue koktavo a ja som sa jej zahľadel do očí.
,,Ver mi. Ty to dokážeš. A ja budem stáť celý čas pri tebe." po dlhej dobe slabo prikývla a ja som ju vtiahol do objatia.
,,Poď." potiahol som ju a ona vyskočila na motorku. Povzbudivo som sa na ňu pozrel a naštartoval som. Spoločne sme sa vybrali na cestu smerom k svorke a mne už stačilo iba dúfať, že ju ostatní polovci príjmu.