Škola mágie

1. kapitola

"Haló? Ano... Mhm... Dobre, hneď sa tam dostavím. Ďakujem." Zložila som, zobrala som si mobil, kľúče a obula sa. Nasadla som do auta a vydala sa na cestu. Do nemocnice mi to trvalo 15 minút. Vstúpila som do haly a podišla k recepcií. "Dobrý večer, som Laura Wastová. Zavolali ma sem." "Ano. Izba 23, 2. poschodie." "Ďakujem." Stopla som si výťah a odviezla sa. Mohla som síce ísť po schodoch, ale nemala som náladu. Vystúpila som z výťahu a hľadala izbu. Bola úplne na konci chodby. Chodba bola prázdna, asi preto, že bola skoro polnoc. Vošla som do izby. Bol tam doktor a už aj právnik. Podišla som k posteli, kde ležal môj dedko. "Kedy?" Povedala som potichu, skoro šepotom. "Pred hodinou. Je mi to ľúto, neexistuje liečba. Úprimnú sústrasť." Prikývla som, nemala som chuť vybavovať sa tu s doktorom. Dedko bol môj jediný člen rodiny. A teraz som úplne sama. "Prepáčte slečna Wastová, ale môžem s vami hovoriť osamote?" Opýtal sa ma ten otravný právnik. Podľa mňa si ani nevšimol, že jeho klient zomrel alebo si to všimol a ajtak mu to je jedno. "Dobre." Vyšli sme na chodbu. "Je mi ľúto, čo sa stalo panu Wastovi, ale musím s vami prediskutovať pár vecí ohľadom jeho záveti. Viem že nieje najlepší čas, ale..." "To si pište že nie, môj starý otec umrel ani nie pred hodinou a vy tu hneď idete riešiť jeho záveť!" To ma naozaj dostalo. Myslela som si že mi povie úprimnú sústrasť a spýta sa či potom bude pohreb, ale on tu začne riešiť záveť! "Prepáčte ja..." "Ach... Viete čo? Za dva dni bude pohreb, po pohrebe pôjdeme do vašej kancelárie a porozprávame sa, ale do tej doby o tom nechcem počuť." Nemala som chuť tam ostať, tak som odišla. Tentoraz som išla schodmi, potrebovala som si prevetrať hlavu. Začala som premýšľať o pohrebe, až ma z myšlienok vytrhol náraz. Áno, náraz. Som taká šikovná že som narazila do nejakého chalana. "Prepáč." Povedali sme naraz. Neviem či si to len namýšľam, ale mala som pocit, akoby mnou prešla vlna energie. Nič som radšej nepovedala a rýchlo som sa vyparila. Nestihla som si ho ani poriadne obzrieť, ale som si istá že by som ho spoznala. Viacej som sa tým nezaoberala a išla som domov. Bola som strašne unavená, a tak som hneď zaspala. Ráno som vstala, ešte v oblečení zo včera. Rýchlo som sa osprchovala naraňajkovala a vystrelila k počítaču. Mala som totiž ako jediný člen rodiny na starosť pohreb. Asi dve hodiny som to zariaďovala. Nakoniec sa teda obrad bude konať zajtra ráno. Keďže som sa zobudila o 11 bola už jedna hodina poobede. Čítala som si až som si spomenula, že nemam žiadne čierne šaty. Rýchlo som teda nasadla do auta a išla do obchodu. Po hodine som si vybrala šaty (osobne si myslím, že baby ktoré strácajú hodiny času pri nakupvani sú len vymyté pipiny, ale keď ide o dedka, tak sa obetujem. Ajtak nemám čo robiť.) Ale späť k šatám, boli celé čierne (ako inak), asi po kolená, mali dlhé čipkované rukávy a aj okraj. Bola som celkom spokojná, tak som išla ešte do cukrárne, aby som si zdvihla náladu, ajtak som sa cítila pod psa. Vošla som do malej útulnej cukrárne a objednala si ovocný pohár a kávu. Sadla som si k oknu a čakala kým mi prinesú objednávku. Pozorovala som ľudí čo vonku chodili. Potom som sa porozhliadla po cukrárni. A videla som ľudí čo jedli a pili, videla som pokladníka a aj ... o môj bože... ten chalan čo bol včera v nemocnici. Sedel v rohu miestnosti sám a pozeral na mňa. Z premýšľania ma vytrhla čašníčka, ktorá mi doniesla objednávku. Keď odišla, ten chalan tam už nebol. Asi odišiel ... pomyslela som si. Tak som tam tak sedela až dovečera. Vrátila som sa domov a pripravovala sa nazajtra. "Obrad sa začína o ôsmej ráno, a ja tam mam byť o 7:30 tak som si nastavila budík na šiestu a išla spať.

Nenavidim, ale naozaj nenavidim budiky a najmä tie ktoré zvonia. Bola tma čiže som musela nahmatať budik a sklapnúť ho. Odšuchtala som sa do kúpelne a zapálila. Ďalšia vec ktorú nenavidím. Totálne som oslepla. Po niekoľkých minútach som však videla normálne a začala som rannú rutinu. Osprchovala som sa umyla som si aj vlasy. Ofenovala si ich a dala som si raňajky, kroasant a mlieko. A potom späť do kúpelne! Umyla som si zuby, naniesla make-up, špirálu, sivo-dymové očné tiene, červený rúž, tenkú očnú linku. Vlasy som si stiahla vzadu. Obliekla som si šaty a čierne lodičky. Potom čo som sa obliekla som sa pozrela z okna, a skoro som zmrzla. Vonku bola obloha celá čierna. Ak nebude pršať, tak budem mať z pekla šťastie. Zobrala som si kľúče a mobil a vyrazila som. Presne o pol siedmej som stála na cintoríne. Vyladila som posledné detaily a o 7:50 sa začali zbiehať hostia ani jedného som moc nepoznala. Boli to priatelia starého otca a áno bol tu aj ten právnik. Stáli sme vonku a obrad sa začal. Bol krásny aspoň ja som bola spokojná. Mala som pripravený malý príhovor. Keď som pomaly dohovárala, všimla som si, že neďaleko pod stromom niekto stojí. Nedovidela som tam, tak som dohovorila a postavila sa na svoje miesto. Len čo som zaujala miesto začalo na mňa kvapkať. Z celého srdca som sa modlila, aby prestalo pršať. A naozaj po 2 minutách prestalo úplne pršať. Na koniec sme dedka zakopali a hostia sa postavili do rady a postupne mi začali recitovať niečo takéto: "Úprimnú sústrasť, bolo to krásne." Po prvých 4 ľuďoch som už pomaly prestala vnímať. Keď už všetci vypadli a dali na hrob kvety, ostala som sama. Chvíľu som tam stála, až ma zrazu niekto chytil za rameno. Bože ten ulízaný právnik ja ho... otočila som sa. No žiadny úbohý právnik tam nestál. Stál tam ten chalan. Myslím, že je čas sa porozprávať.

Ahoj toto je moja prvá kniha na wattpade :) . Ospravedlňujem sa za možné gramatické chyby. Viem že dej je teraz trochu nezáživný, ale postupne sa to rozbehne ... snaď XD.
Ajtak dúfam že sa vám to páči.
Do komentu mi kľudne napíšte svoje názory, alebo čo by som mohla zlepšiť.
Napište mi, či chcete dlhšie kapitoly, a či chcete viac opisovať prostredie a ine veci.
Sisushqua