Laure Wastovej zomrel jediný člen rodiny, ktorý jej zostal, jej dedko na nevyliečiteľnú chorobu. Stretáva neznámeho chlapca, ktorý je iný, a snaží sa, aby prišla do školy, kam chodil jej dedko. Táto škola však nie je to normálna. Objaví svoju obrovs...
Zobudila som sa. Osvietilo ma ostré biele svetlo. Som v nemocnici? Pomaly som sa posadila. Uvidela som bielu sterilnú miestnosť, s oknom v ktorom stáli dvaja ľudia v plášťoch. Rozprávali sa s niekým a boli otočení chrbtom ku mne, čiže ma nevideli. Postavila som sa na lesklú studenú zem. Strašne ma bolí hlava. Počkať, čo sa vlastne stalo? Posledné čo si spomínam je to, že sme boli v obkľúčení, obklopila nás bublina a ja som padala na zem. Čiže som omdlela. Kde je Alex? Musím ho nájsť. Pomaly som sa začala hýbať smerom k dverám. Točila sa mi hlava, čiže som musela ísť veľmi opatrne. Už viem, ako sa cítia opilci. Dostala som sa k dverám a otvorila ich. Chodba. Vydala som sa po nej do neznáma.
Alexov pohľad
Stál som v miestnosti, oproti tej Laurinej a rozprával sa s doktormi o jej stave. ,,Je mi ľúto Alex, ale utrpela ťažký náraz hlavy a je teraz v kóme. Nevieme či sa ešte preberie." Povedala nižšia ryšavá doktorka. ,,Mal by si si ísť oddýchnuť, musíš byť unavený." Nepočúval som ich. Toto je všetko moja vina. Keby som sa dostal do toho domu skôr, bola by v bezpečí a pri vedomí. A teraz mi hovoria, že sa ani nemusí zobudiť. Je to všetko moja vina. Zničil som našu nádej na záchranu. Riaditeľ ma zabije. ,,Môžem sa na ňu aspoň pozrieť?" spýtal som sa. ,,Pravdaže, ale nie na dlho." ,,Je tu hneď vedľa." Pozrel som sa cez okno, ale namiesto Laury som videl prázdne lôžko. ,,Kde je?!" Zakričal som na doktorku. Bola z toho celá otrasená. ,,P-pred chvíľou tu bola." ,,Nevraveli ste že je v kóme?" ,,Vraveli, a aj bola..." ,,Tak ako je možné, že odišla! Ak jej k tomu nikto nepomohol..." V tej chvíli ma prepadla hrôza. Neexistuje, že by sa niekto prebral z kómy. Musel ju niekto uniesť. Vybehol som z miestnosti. Ak tu pred chvíľou bola, nemohli zájsť ďaleko...
Laurin pohľad
Odtackala som sa až niekde na terasu. Naskytol sa mi nádherný výhľad na záhradu. Takúto záhrady obyčajné nemocnice nemajú. Krásne svietilo slnko. Stála som tam a užívala si slnečné lúče. ,,Laura?" Počula som známy hlas, ktorý sa ozval spoza mňa. Otočila som sa. ,,Alex!" Zakričala som a vbehla mu do náručia. Bola som taká šťastná, že vidím známu tvár. Chvíľu sme tam len ticho stáli v objatí a potom sme sa postili. ,,Si v poriadku? Ako si sa sem dostala?" Povedal ustarosteným hlasom. ,,Som v poriadku, iba ma trochu bolí hlava, ale to je všetko. Keď som sa zobudila, išla som ťa hľadať, no zablúdila som a teraz som tu." ,,Hovoríš akoby o nič nešlo." ,,Veď o nič nejde! Prečo sa tváriš, ako by si videl ducha?" Pozeral na mňa, akoby videl zázrak. ,,To preto, lebo si mala byť v kóme." To ma zaskočilo. ,,Ja som mala byť v kóme?! Prečo?" Mlčal. ,,Už mám toho dosť jasne?! Chcem vysvetlenia! O všetkom!" Vzdychol. ,,Dobre teda... Začnem úplne od začiatku... Radšej si sadni." Posadila som sa na kamennú lavičku spolu s ním. Po chvíli začal.
Oups ! Cette image n'est pas conforme à nos directives de contenu. Afin de continuer la publication, veuillez la retirer ou mettre en ligne une autre image.
"Všetko to začalo pred 2 dňami. Dozvedeli sme sa, že pán Wast zomrel. Poslali ma do tohto mesta, aby som navštívil nemocnicu a zistil, ako zomrel. Prišiel som tam a zrazil som sa tebou, cítil som vlnu energie, prišlo mi to zvláštne, ale ty si sa vytratila, a tak som to nechal byť. Prišiel som a povedal som doktorom, že som priateľ jeho rodiny a vypytoval som sa na jeho smrť. Povedali mi informácie o jeho smrti, ktoré sa zhodovali s následkami napadnutia našich nepriateľov, Merderov." ,,Počkaj, čo je to mer..." ,,Potom sa môžeš pýtať dobre?" prikývla som. ,,Poslal som o tom správu a chcel odísť, ale potom doktor povedal niečo, čo ma zaskočilo. Povedal, že som sa tesne minul s Laurou Wastovou, vnučkou pána Wasta. Nevedel som, že tvoj starý otec mal potomkov, a tak som napísal rade, či o tom niečo vedia. No na moje veľké prekvapenie, nevedeli o čom hovorím. Tvoj dedko bol jedným z nás, bol to člen rady a nikdy sa o tebe nezmienil. Dali mi teda novú úlohu. Nájsť ťa a priviesť na poradu. Od doktora som si zistil, kde bývaš a sledoval ťa. Ten deň v kaviarni si si ma asi všimla, a tak som musel zmiznúť. Zistil som si, kedy je pohreb a chcel ťa kontaktovať, čo sa mi aj podarilo, dohodli sme si stretnutie, kde som ti chcel všetko vysvetliť. Napísal som svojmu nadriadenému, lenže ten mi povedal, že je dosť možné, že už o tebe vedia Merderovia, a asi sa ťa budú chcieť zbaviť. Rýchlo som zistil, že si v dome pri lese. Prišiel som tam a prehľadal všetky spálne, lenže v ani jednej si nebola. Po chvíli sa ukázali Merderovia. Schoval som sa do skrine a vymýšľal som plán, ako ťa nájsť, lenže skôr než som niečo vymyslel, si vbehla do skrine a schovala sa tam. Usúdil som, že si si ma nevšimla, a tak, aby si sa nezľakla som ti zakryl ústa. Zvyšok už poznáš. Ten nôž čo po tebe hodili, je špeciálna zbraň, na zabíjanie č..." odmlčal sa, čo chcel povedať? ,,Na zabíjanie... špeciálnych ľudí. Utekali sme a keď nás obkľúčili, použil som svoje... sily, aby som sa ich zbavil, lenže aj ty si omdlela, teda padla do kómy, a tak som ťa odniesol do auta a až sem, na našu vedľajšiu základňu." Veľmi dlho sme boli ticho. Trvalo mi dlho, kým som všetko spracovala. ,,Chceš povedať, že môjho dedka zabili Merd..." ,,Merderovia." ,,A chceli zabiť aj mňa?!" Prikývol. ,,Chcú zabiť všetkých... špeciálnych ľudí, aj mňa, lenže ty si iná než ostatní, ty si silnejšia." "Čo si myslel tým špeciálni ľudia?" ,,Je to skupina ľudí, patríš do nej ty, ja a mnohí iní." ,,Ale v čom sme špeciálni?" Pozrel na mňa tými tmavými očami. ,,Laura... sme čarodejníci..."
