Škola mágie

2. kapitola

Chvílu sme len oproti sebe stáli a nič nehovorili, keď som však išla niečo povedať, predbehol ma: ,,Úprimnú sústrasť." Povedal a podal mi kvety. Ani som si nevšimla, že nejaké držal.
,,Ďakujem,"  povedala som, pričom som si vzala kvety, ,,Kto ste? Ste známy starého otca, lebo som vás ešte nevidela." ,,Nie, vašeho deda som poznal iba z počutia a prosím vás tykajme si. Som Alex." ,,Laura." Podali sme si ruky a usmiali sa. ,,Prečo tu potom si, keď nepoznáš môjho starkého?" ,,Kvôli tebe, musel som ti niečo povedať, najlepšie osobne." ,,A čo také?" Chcel niečo povedať, ale predbehol ho niekto za mnou. ,,Slečna  Wastová, môžeme?" Otočila som sa. ,,Ah, to ste vy. Hovoríte o tej..." ,,Záveti, áno." ,,Dobre, počkajte chvílu." Právnik prikývol a odišiel k autu. ,,Prepáč, ale už musím ísť..." ,,Chápem, ale mohol by som ťa ešte vidieť, to čo ti chcem povedať je veľmi dôležité." ,,Samozrejme, vyhovuje ti zajtra poobede v kaviarni tuto za rohom?" ,,Výborne, o 14:00?" ,,Môže byť." ,,Dobre tak zajtra." ,,Zajtra." Pomaly som od neho odchádzala, ale neviem prečo, obzrela som sa. Stále tam stál vo svojom dlhom čiernom kabáte a sledoval ako odchádzam. Usmial sa a ja som vyšla na parkovisko.

,,Môžeme?" Spýtal sa ma s úlisným úsmevom právnik. ,,Ano, ideme k vám?" ,,Presne tak." Povedal, pričom mi otvoril dvere. Vyrazili sme. Celú cestu sme boli ticho. Na miesto sme došli o 10 minút. ,,Tak, vitajte v mojom kancli!" Snaží sa byť moderný? Ach bože. ,,Sadnite si, hneď to donesiem." Sadla som si do obrovského koženého kresla. Mal celkom uchádzajúcu kanceláriu, zariadenú do starodávneho štýlu. ,,Tak..." vošiel a posadil sa za stôl. ,,Záveť vášho starého otca znie:"

S právom udelením od Spojených štátov amerických, odkazujem všetky moje zemské pozostatky svojej milovanej vnučke, Laure Wastovej. Od tohto dňa vlastní všetky nemovitosti v plnom rozsahu. Nech s nimi naloží, ako uzná zavhodné. Spolu s tým jej aj odkazujem všetky moje financie.
Alexander Wast

Dočítal papier a položil ho na stôl. Pohodlnejšie sa usadil do svojho koženého kresla a prekrížil si ruky. ,,Takže to znamená, že odteraz ste právoplatnou majiteľkou domu pri lese, chaty v alpách a apartmánu v Ríme a tiež získavate všetky financie pána Wasta". Dom pri lese, v tom dome som vyrastala. Keď mi matka s otcom zomreli a starý otec sa ma ujal, bývala som tam. Spočiatku som sa tam bála chodiť sama, lebo to tam bolo obrovské a trochu aj strašidelné, predstavovala som si samé scénky z hororov, ktoré by sa tam mohli stať. Keď som tam však bývala dlhšie, zvykla som si a začalo sa mi tam páčiť. Bolo tam veľa miest, kde sa dalo schovať. Z môjho premýšľania ma vytrhol právnik, ktorý ma asi za celú dobu premýšľania sledoval. ,,To by malo byť všetko, tu máte papier od nemovitostí." Podal mi papier s adresami domov. ,,Ďakujem, už pôjdem." povedala som a postavila som sa. ,,Dovidenia." Vyšla som z budovy a stopla si taxík. Mala som chuť navštíviť starý dom. Jazda bola dlhá, asi 1 hodina, lebo to bolo hlboko v lese. Vystúpila som z taxíku a nadýchla som sa čerstvého lesného vzduchu. Odomkla som dvere a prešla sa po dome. Napokon som bola taká unavená, že som padla to postele a zaspala.

Zobudila som sa až večer na hluk, ktorý sa ozval z prízemia. Vystrašila som sa, lebo som vedela , že som zamkla dvere. Potichu som sa vyplížila z izby do pracovne, ktorá bola hneď oproti. Vedela som, že tam je baseballová pálka. Starý otec hrával baseball, a tak si ju nechal na pamiatku. Našla som ju v skrini. Zhrabla som ju a v obrannej pozícií som sa plížila po chodbe. Nikde nikoho. Keď som si už myslela, že je všetko v pohode, a že sa mi to len zdalo zazrela som tieň. Ten určite nieje môj, pomyslela som si, lebo mal asi 2 metre. Zmrzla som. Ten tieň sa približoval. Mám asi minútu, kým niekto vyjde spoza steny. Potichu som sa odplížila do vedľajšej izby. Bola to spálňa. Zbadala som obrovskú starodávnu skriňu a hneď som vedela čo mám urobiť. Vliezla som do nej a v tichosti rozmýšľala. Toto bola skriňa o ktorej som si ako malá myslela, že je vstupom do Narnie. No z premýšľania ma vytrhla čiasi ruka na mojich ústach.

Bola som v takom šoku, že som ani len nevikríkla. Najhoršie bolo, že ten čo ma umlčal stál za mnou. Boli sme obaja v skrini. Počula som len šepot: ,,Nekrič." Pomaly som prikývla a po chvíli mi ruka uvolnila ústa. Pomaly ma otočil tvárou k nemu. Ani len netušíte koľké pocity mnou preblesli, keď som zistla, kto to bol: hnev, útecha, strach, ale zo všetkého najviac radosť. ,,Alex?! Čo tu dopekla robíš?!" Povedala som úplne potichu.
Úplne potichu až skoro nečutelne povedal: ,,Všetko ti vysvetlím neskôr, počkaj na moje znamenie. Prikývla som. Stáli sme tam v úplnej tichosti asi 2 minúty. Potom ma Alex šťuchol do chrbta a naznačil že pôjde prvý. Potichu otvoril dvere od skrine a vyliezol von. Poobzeral sa a chytil ma za ruku. Vyšli sme na chodbu, ktorej mesačný svit robil aspoň trochu svetla. Rozhliadali sme sa. Keď som sa Alexa chcela spýtať na to, čo sa deje, schmatol mi ruku a rozbehol sa so mnou po chodbe. Nevedela som prečo. Pozrela som sa ponad pleca a zistila som to. Na druhom konci chodby stál asi 2-metrový chlap. Bol bledý a chudý. Vyzeral asi ako Voldemort z Harryho Pottera lenže s vlasmi a nosom. Mal dlhé čierne vlasy a bol celý v čiernom, dokonca aj oči mal čierne. Ou a malý detail, DRŽAL V RUKE NIEČO OSTRÉ A BEŽAL ZA NAMI! Nikdy v živote som nebola taká vystrašená. Dobehli sme na koniec chodby a chceli ísť za roh, lenže tam stál ďalší, taký istý chlap. Bežali sme naspäť a vbehli do dedkovej knižnice. Zabarikádovali sme dvere a zašli sme do bočnej uličky. ,,Musíme sa odtiaľto dostať." Povedal Alex. Ja som len prikývla, ešte celá v tranze. Prešiel k oknu a otvoril ho. Vyzrel von. ,,Musíme zliezť po strome" ,,Zbláznil si sa?!" Vykríkla som. Ja neviem ani len liezť po lane, a už vôbec nie po strome. Chcela som ešte ďalej kričať, ale dvere sa vyvalili a bola len otázka času, kým nás nájdu. ,,Musíme!" Zakričal Alex, chytil ma za ruku a zavesil si ma na chrbát, akoby som vážila 2 kilogramy. Sedela som mu na chrbte a pomaly sme zliezali strom. Po chvíli sme boli na zemi. Alex sa na mňa usmial a zadýchane povedal: ,,Zvládla si to." Ja som sa usmiala tiež. Chvíľu sme tam len stálu a dychčali v tichu, až napokon Alex prelomil ticho:,,Musíme
odtiaľto zmiznúť." Prikývla som, ale nemala som poňatia ako, nakoľko som prišla taxíkom. Alex sa rýchlo vykročil smerom k lesu a ja za ním. ,,Mám tu auto." Povedal počas chôdze. To sa mi uľavilo, lebo pešo odtiaľto do mesta je to asi pol dňa chodenia. Obišli sme dom a uvidela som čierny Nissan. Nastúpili sme a Alex naštartoval. Bezvýsledne. Skúsil to ešte párkrát, ale stále sa nič nedialo. Vystúpil, otvoril kapotu a povedal, že nám pokazili motor. Prišla som k nemu a pozerala na zničený motor. ,,Nedá sa opraviť?" ,,Nie, a aj keby, nemáme na to čas, musíme odtiaľto vypadnúť."
,,Tak čo budeme robiť?" ,,Je tu signál? Mohli by sme zav..." Nedokončil to. Tesne vedľa mojej hlavy preletel nôž a keď vravím tesne, tak myslím naozaj tesne. Dokonca mi to trochu zastrihlo vlasy. Alex pohotovo skočil predo mňa, ale videla som, že je ešte stále v šoku z toho, čo sa práve stalo. Z tieňov vystúpil jeden z tých chlapov, s úškrnom na tvári a začal sa blížiť k nám. Alex, ktorý ma znavu chytil za ruku ťahal smerom k lesu, no prv než sme sa rozbehli preč som stihla vytiahnuť nôž zapichnutý v aute a strčiť si ho do bundy. Veď pre každý prípad.

Bežali sme čoraz hlbšie a hlbšie do lesa. ,,Myslím, že už za nami niesu." Povedala som, už unavená z toľkého behu. ,,Pochybujem, oni sa nikdy nevzdávajú." Ani sa nezastavil. A čo tým myslel oni? Stále neviem čo sa vlastne deje, prečo po mne hodili nôž, prečo boli vôbec v už mojom dome a prečo sa schovával Alex v skrini? Potrebujem odpovede. Zastavila som sa. Vytrhla som si ruku z jeho pevného stisku a prekrížila si ruky. Zastal aj on. Chvíľu sme tam len stáli a mlčky na seba hľadeli. ,,Chceš vysvetlenie však?" ,,Neuškodilo by to! Celú noc behám, leziem po stromoch, utekám pred nejakými mužmi čo po mne hádžu nože a ani nevie prečo a prečo mi vôbec pomáhaš!" Bola som na okraji fyzického ale aj psychického zrútenia. ,,Všetko ti vysvetlím, keď sa dostaneme do bezpečia." ,,Ale..." Nedokončila som. Z okolitých stromov sa vynorili tí muži. Snažili sme sa rozbehnúť iným smerom, ale aj tam boli. Boli sme obkľúčení. Alex sa postavil predo mňa. Muži sa približovali. Keď už boli asi meter od nás. Alex ma strhol k zemi a obrovská priehľadná bublina odhodila všetkých mužov. A ja som omdlela.